Syn posledného cisára

Jeho cisárska a kráľovská Výsosť František Jozef Oto Róbert Mária Anton Karol Max Henrich Sixtus Xaver Félix Renátus Ľudovít Kajetán Pius Ignác, cisársky princ, arcivojvoda rakúsky, korunný princ český a uhorský sa narodil 20.novembra 1912.

My ho poznáme ako Otta Habsburg- Lothringen, bývalého korunného princa Rakúsko-uhorskej monarchie, v rokoch 1922 – 2006 hlavu habsburskej dynastie, predsedu Medzinárodnej paneurópskej únie, bývalého poslanca Európskeho parlamentu za CSU, publicistu, novinára i spisovateľa.

Arcivojvoda Otto bol synom posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola I. a jeho manželky Zity Bourbonsko-Parmskej. So svojou manželkou, princeznou Reginou Sasko-Meiningskou a Hildburghauskou mal sedem detí (päť dcér a dvoch synov) a 22 vnúčat.

Už v jeho 4 rokoch ho rodičia pripravovali na budúcu úlohu panovníka.  Vidina nástupníctva sa postupne začala rozplývať, najmä po roku 1918, po rozpade monarchie a exile, ktorý skončil na Madeire.

Otto si otca dlho neužil, Karol zomrel roku 1922 na zápal pľúc a všetku výchovu prevzala matka Zitta. Vďaka nej sa Otto naozaj vzdelával, naučil sa okrem nemčiny 14 jazykov. Medzi nimi nechýbala čeština. V roku 1930 zmaturoval a stal sa dospelým.

Vrátiť sa do Rakúska nemohol. Zakazoval mu to tzv. Habsburský zákon z roku 1919 na tak dlhú dobu, kým sa nevzdá svojich panovníckych nárokov a neprihlási sa ako verný občan republiky. Nádej na obnovenie republiky svitla v roku 1930, keď ho rakúski konzervatívci chceli ako svojho panovníka.

To vydesilo okolité národy a bývalých členov rakousko-uherskej monarchie. Neželal si to ani Adolf Hitler, Maďari ani ČSR. V niektorých českých médiách dokonca zazneli hlasy: “Raději Hitler než Habsburg!”

V Španielsku si Otta vážili. Miestny dictator Franko ho chcel dokonca ako nástupcu na španielskom tróne, čo Otto odmietol. Doslova povedal:

„Králi si navzájom svoj trón nekradnú.“ Kto sa ale nehanbil kradnúť bol Hitler. Vydal na Otta zatykač, obvinil ho z velezrady a prikázal zabaviť jeho osobný  a rodinný majetok celého habsburského rodu.

Vyvlastnený majetok prepadol Veľkonemeckej ríši a na konci vojny ich prevzalo Rakúsko.

Medzi rokmi 1938- 42 bolo  fašistami zatknutých asi 4000 – 4500 rakúskych monarchistov, z toho 800 až 1000 z nich bolo popravených alebo odvlečených do koncentračného tábora.

Keď vpochodovali fašisti do Belgicka, pomáhal Otto k úteku asi 15 tisíc ľuďom do Španielska a organizoval vydávanie víz do zámoria. Koniec vojny strávil Otto v USA a po návrate sa zasadzoval o spojenie európskych krajín. Získal si dôveru vtedajšieho amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta a v americkom Kongrese sa prihováral za samostatné Rakúsko.

Dňa 31. mája 1961 vydal Otto von Habsburg vyhlásenie, ktorým sa vzdal nárokov na trón. Nasledovali búrlivé udalosti. Vláda tzv. veľkej koalície sa nevedela dohodnúť, ústavný súd vyhlásil, že nie je kompetentný rozhodnúť. Správny súd uznal jeho vyhlásenie za dostačujúce, ale 4. júla 1961 ho parlament s hlasmi sociálnych demokratov (SPÖ) a slobodných (FPÖ) vyhlásila za neželanú osobu.

V roku 1978 získal aj nemecké štátne občianstvo, ktoré mu umožnilo politickú činnosť v prospech bavorskej Kresťanskosociálnej únie (CSU). V roku 1979 začal zastupovať CSU v Európskom parlamente (EP) v Štrasburgu. Druhou osou jeho činnosti sa stalo Paneurópske hnutie, ktorého sa stal predsedom.

O jeho živote a činnosti by bolo možné napísať niekoľko kníh. Otto zomrel  4.júla 2011 v spánku v časných ranných hodinách vo svojom bavorskom dome v Pöckingu pri jazere Starnberger. Mal 98 rokov. „Mám niekoľko vlastí, “ hovorieval a mal pravdu. Veď bol občanom Nemecka, Rakúska, Maďarska a Chorvátska.

Podobné články

Komentáre