Dnes má chrám Hagia Sophia 1477 rokov

Dnes je to 1477rokov , čo byzantský cirár Justinián I. zvolal : "Ach, Šalamún, ja som ťa prekonal !" Ale vráťme sa ešte o päť rokov nazad. Je január roku 532. V Konštantinopole zúri povstanie Niká.Ak by ste si mysleli, že to má niečo spoločné so športovým vybavením Nike, tak ste nie ďaleko.

Išlo naozaj zo začiatku o šport, presnejsie o rivalitu fanúšikov. Vtedy sa pobili priaznivci dvoch klubov pretekov konských štvorzáprahov Modrých a Zelených. Bitka prerástla vo všeobecné povstanie, rabovanie a vraždenie, najprv horeli verejné budovy, potom už aj súkromné. Prvý nedôrazný zásah proti povstaniu spôsobil, že sa Modrí a Zelení dokonca spojili a šialenstvo pokračovalo.Dokonca sa ku vzbúrencom pridali mestské stráže (dnes by sa to nazvalo polícia). Cisár Justinián I  bol nerozhodný, modlil sa a čakal vraj na zázrak, až pod tlakom jeho múdrej a praktickej ženy Theodory (pôvodom herečky pochádzajúcej z chudobnej rodiny krotiteľa medveďov, kým sa nevydala tak vraj aj ľahších mravov - proste musela sa o seba vedieť postarať, veď nakoniec "ulovila" samotného cisára) prišiel zásah armády, tá povstanie naozaj potlačila. V meste zostali desaťtisíce mŕtvych. Pri povstaní bol zničený aj kostol Hagia Sophia, bazilika s drevenou strechou,  v ktorom sa Theodora za Justiniana vydala. O Theodore treba povedať aj ďalšie pozitíva, napr. vydala zákon o dedičstve, že dcéry majú rovnaký nárok na dedenie ako synovia a bojovala proti kupliarstvu. 

Krátko po povstaní, už 23.februára 532 cisár vydal rozhodnutie postaviť nový, krajší a vačší kostol. Stavbou boli poverení vedec, matematik a fyzik Isidoros z Milétu a matematik - profesor geometrie Anthemius Tralles, známy svojimi prácami o konštrukcii elíps a o kuželosečkách, tieto znalosti sa následne zišli pri komplikovaných zaklenutiach chrámu.

Jednou z podmienok stavby bolo aj úplne obmedziť použitie dreva, aby nemalo čo zhorieť.

Stavba trvala 5 rokov a 10 mesiacov, čo by bol aj dnes úctihodný výkon. Pracovalo vraj desať tisíc robotníkov. Pálili tehly, materiály doviezli z mnohých častí ríše - stĺpy z Artemidinho chrámu v Efeze, porfýr z Egypta, zelený mramor z Thesálie, žltý kameň zo Sýrie.Na vnútornú výzdobu sa použilo množstvo zlata, vraj sa tým doslova vyrabovala cisárova pokladnica.

Keď prichádzate od Hippodromu ku Hagia Sophii, tak vidíte červené tehly exteriéru, stavba vôbec nepôsobí monumentálne, čiastočne aj preto, že je schovaná za neskoršími tureckými dostavbami a prístavbami. Ani dnešné minarety tam neboli. Keď som si uvedomil, že slovo minater znamená "stĺp svetla", tak mi prestali až tak vadiť, hoci ie to slamská dostavba o viac ako tisíc rokov neskôr, minaret aj takto symbolicky spája pozemský svet z nebesiami. Prechádzate cez dvor, okolo jediného pozostatku predchádzajúceho kostola, kamenného reliéfu s ovečkami (barančekmi?), symbolizujúcimi 12 učeníkov Krista. Vchádzate dnu cez dvojitú predsieň a potom sa pred vami otvor&iac ute; priestor a vy sa v úžase zastavíte, dvihnete zrak do kupoly do výšky 55,5 metra až sa vám zakrúti hlava a nie je to len fyziologická reakcia.

Legenda hovorí, že kupola vlastne nestojí na základoch a štyroch pilieroch, ale visí z nebies na zlatej retazi. Nuž, ktohovie. Pravdou ale je, že pôvodná kupola, ktorá bola nižšia ako dnešná, sa zrútila po zemetraseniach už v roku 558. Pri jej rekonštrukcii, ktorú viedol Isidoros mladší, synovec pôvodného staviteľa, sa použili ľahšie materiály (tufové tely z Rodhosu, ktoré majú 1/5 váhy obyčajných tehál) a kupola sa zvýšila asi o 6,5 metra, čím sa lepšie preniesla jej váha na podporné piliere.

Okrem fasinujúceho priestoru, ktorý sa na tisíc rokov stal najväčším uzavretým priestorom na celej Zemi, až kým sa nepostavila v Seville katedrála v r. 1520, je zaujímavá vnútorná výzdoba. Ja som obrátil najprv zrak ku podlahe, pomohla mi malá baterka či blesk fotoaparátu. Všetci dvíhajú zrak hore, ale množstvo materiálov a farieb a vzorov podlahových kameňov je obdivuhodné. Nájdete tu aj krížikom označený geometrický stred chrámu, je to pod veľkým zaveseným lustrom, doporučujem sa naň postaviť a zavrieť oči a len vnímať. Veď poznáte sami čo. Zaujímavý je, žiaľ ohradený aby sa nezničil, farebným mramorom ohraničen&ya cute; malý priestor omphalion (pupok sveta), kde boli korunovaní byzanskí cisári a kde sedeli pri bohoslužbách.

Turisti ale aj kunsthistorici najviac obdivujú vzácne mozaiky, ktoré sa vytvorili v neskorších obdobiach.Pokiaľ na mnohých miestach chýbajú tie pôvodné, nie je to len z viny neskorších tureckých dobyvateľov. V samotnej byzantskej ríši okolo roku 800 prebehla vlna ikonoklazmu (obrazoborectva) , kedy bolo množstvo obrazov, ikon a mozaik zničených.

Slávna mozaika je na južnej strane,na ktorej je Kristus s cisárom Konštantínom IX Monomachom a jeho manželkou Zoe. Treba povedať, že aj tu zasiahla politka, pôvodne tu bol prvý manžel Zoe cisár Romanos III alebo jej druhý manžel Michal IV, ale po ich smrti bol portrér zmenený na jej posledného manžela. Ktovie, kto by tam bol, ak by si vzala ešte niekoho štvrtého.... Aj z kunsthistorického hľadiska, lebo ňou sa začala renesancia v byzantskom umení, je najvýznamejšia mozaika Deësis (prosby), z roku 1261. V roku 1204 počas 4. krížovej výpravy, križiakom sa zdalo zaujímavejšie a výnosnejšie obsadiť Konštantinopolis, než bojovať proti moslimom a obsadzovať J eruzalem. Na 57 rokov tu zriadili Latinské cisárstvo. V roku 1261 sa ich vláda skončila, a zrejme k tejto udalosti bola vyhotovená táto krásna a z umeleckého hľadiska asi najlepšia mozaika Hagie Sophie. V mäkkej a veľmi ľudskej forme sú zobrazení Panna Mária a Ján Krstiteľ, ako sa prihovárajú u Krista Pantokrátora (vládcu sveta) za všetkých ľudí - hriešnikov v súdny deň. Žiaľ mozaika je v dolnej časti veľmi poškodená. O chráme Hagia Sophia by sa dala napísať kniha, ale to nie je cieľom tohoto článku.

Poďme do jeho ďalšej histórie. Dňa 29.mája 1453 hradby Konštantínopolu boli prelomené tureckou armádou pod vedením mladučkého sultána, len 21 ročného Mehmeda II. Byzantská ríša, v posledných rokoch už vlastne len mestský štát, po viac ako 1000 rokoch zanikla. Hagia Sophia však nie. Po dobytí mesta sa v nej sultán dobyvateľ pomodlil, hoci to bol ešte kresťanský chrám. Ale už dlho nie - bol premenený na mešitu, postavil sa mihráb (vyklenok smerujúci k Mekke), postavili sa minarety, mozaiky a fresky boli zatreté, odstránený bol ikonostas. Do rohov chrámu boli zavesené zelené štíty s kaligrafickými náp ismi Allaha, Mohameda a prvých štyroch kalifov. Nuž paradoxom je, že vedľa nich sú namaľované postavy kresťanských anjelov -cherubínov, postavy plné krídiel a zvláštnch tvarov, niekedy dokonca vidno len tú zmes krídiel. Tak to bolo až do roku 1935, kedy  prvý turecký prezident a zakladateľ modernej tureckej republiky Kemal Atatürk nechal mešitu sekularizovať a premeniť ju na dnešné múzeum a bolo zakázané ju používať na akékoľvek náboženské obrady, či už moslimské či kresťanské. Tak je to až dodnes, hoci na moslimslej strane, najmä za podp ory súčasného premiéra Erdoğana sa začínaju ozývať hlasy na vrátenie funkcie mešity. Reakciou je odpor kresťanov, najmä z Grécka či dokonca amerických politikov gréckeho pôvodu, tí by radi z nej spravili zase kresťanský chrám.

Autora článku viac však zaujíma, čo ešte zostalo skryté pod premaľbami či omietkami chrámu, často prekrytými pre islamské umenie dôležitými historickými kaligrafiami. Predpokladá sa, že obrazy Krista ako Pantokrátora (vládcu sveta) môžu byť doteraz zachované najmä pod kupolou, ale zrejme dnes aj náboženských či až politických dôvodov to nie je možné ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Snáď nádejou môže byť, že názov chrámu je vo všetkých jazykoch Božia múdrosť, a že aj dnešní ľudia, politici a náboženskí predstavitelia budú viac pod vplyvom múdrosti a nie hnevu a nenávisti. Ale ako sa hovorí v Turecku : Insallah - ak Boh dá.

Ernest Huska

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre