Obdobie panovania Márie Terézie i pôsobenie Alberta Saského vo funkcii miestodržiteľa znamenalo pre Bratislavský hrad čas jeho najväčšej, no I poslednej poststredovekej slávy.
Po smrti panovníčky v roku 1780 a nástupe jej syn Jozef II. na trón začali v krajine reformy.
K jedným z prvých cisárových rozhodnutí bolo zrušenie miestodržiteľstva a presunutie krajinských úradov do Budína s čím súvisel odchod Alberta Saského a jeho manželky z Bratislavy do Holandska.
Bratislavský hrad ako nepotrebný majetok bol vyhlásený za erár. V roku 1783, v rámci školskej reformy, bolo rozhodnuté, že hrad bude adaptovaný pre potreby generálneho seminára. Pre palác, Terezianum i ostatné priestory hradu to znamenalo ďalšie stavebné úpravy. Necitlivým zásahom boli poškodené alebo zničené mnohé cenné súčasti výzdoby interiérov.
V seminári študovalo mnoho slovenských vzdelancov, napríklad Anton Bernolák, či Juraj Fándly. No po 18 rokoch bol seminar zrušený. Týmto okamihom bol osud hradu späčatený. V roku 1802 bol hrad pridelený vojenskej správe. V krátkom čase sa vzácne rokokové priestory paláca premenili na ubytovne vojakov.
Bratislava a hrad utrpeli citeľné škody počas napoleonských vojen v roku 1809, kedy sa hrad stal terčom francúzskeho delostrelectva. Dielo skazy zavŕšil obrovský požiar, ktorý z nedbanlivosti vojakov vypukol v paláci 28. mája 1811. Požiaru podľahol nie len hrad, ale zomrelo aj 9 ľudí.
Zhorelo aj Terezianum, iné stavby v areáli hradu ako aj asi 70 budov v podhradí. Preßburger Zeitung 31. mája 1811 napísali:
„ Dátum 28. máj 1811 zostane nielen v letopisoch Bratislavy, ale aj celého Uhorska smutný a nezabudnuteľný. V tomto nádhernom kráľovskom zámku, ktorý patril k pýche mesta a celej krajiny, vypukol 28. mája tesne pred svitaním z nevyspytateľných príčin na viacerých miestach oheň, ktorý čoskoro zachvátil strechu až tak, že táto kolosálna budova bola naraz celá v plameňoch. “
Ruina hrad ostala v službách armády až do 20.storočia. Zachránené priestory sa adaptovali na nové účely, boli zriadené nové komunikácie, v areáli vznikli stanovištia delostrelcov doplnené palisádovými ohradami. Tak tomu bolo aj počas oboch vojen.
Vtedy pod úrovňou čestného nádvoria zriadili železobetónové pozorovacie stanovisko s výhľadom na Dunaj. Takto sa hrad dočkal oslobodenia republiky v máji 1945.
Po odobratí priestorov hradu vojenskej správe sa nastolila otázka jeho ďalšej existencie. Už v roku 1946 sa sprístupnili priestory veľkého nádvoria. O dva roky nato snaha mesta o využitie veľkého priestranstva viedla k zriadeniu letného kina na severnej terase.