Zastrelili následníka trónu, alebo smutná história písaná na Balkáne

Dnes si pripomíname jedno z najvýznamnejších výročí Europskych dejín. Tým dňom sa zmenilo všetko, čo svet poznal. Ten deň predurčil rozpad monarchií, ktoré tu generácie šľachtických rodov budovali storočia. 28.júna 1914 sa Európa zobudila do krvavého dňa, o čom vedelo len pár spiklencov. Ale začnime o niekoľko rokov skôr.

Počas Bosnianskej krízy v roku 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu a Hercegovinu, ktorá bola protektorátom. Proti tejto anexii Srbsko razantne protestovalo. K Srbsku sa pridalo tiež cárske Rusko a Osmanská ríša . Srbsko mobilizovalo, čím sa situácia vyostrila takmer až k vojne . S anexiou bolo nakoniec Srbsko nútené súhlasiť potom, keď cárske Rusko zistilo, že by pre prípadný konflikt nezískalo podporu západoeurópskych mocností. Počas balkánskych vojen 1912 a 1913 Srbsko vojensky dobylo Macedónsko a Kosovo , čím obsadilo skoršie provincie Osmanskej ríše a Bulharska .

Nemecko došlo na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, že je lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť nemecká sociálnodemokratická strana vystupovala proti prípadnej vojne. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914 , kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením svojej krajiny k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj bol podporovaný Srbskom . Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d'Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo , hlavné mesto Bosny.

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este , arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu, bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve , hlavnom meste Bosny a Hercegoviny . Počas vojenskej prehliadky bol arcivojvoda František Ferdinand napadnutý skupinou šiestich atentátnikov, ktorých vodcom bol Danilo Ilić . František Ferdinand d'Este a jeho manželka, Žofia Chotková , boli po predchádzajúcom nevydarenom bombovom útoku na kolónu vozidiel potom na inom mieste zastrelení srbským separatistov Gavrilo Princípom .

Na vrchole sprisahania stáli veliteľ srbskej vojenskej rozviedky Dragutin Dimitrijević , jeho pravá ruka, major Vojislav Tankosić, a špión Rade Malobabić. Major Tankosić mal na starosti výcvik a ozbrojení atentátnikov a umožnil im prístup do siete agentov a konšpiračných bytov, ktorou boli na území Rakúska-Uhorska pašované zbrane.

Atentát v Sarajeve, ktorý bol spáchaný na následníka rakúsko-uhorského trónu, bol zámienkou k vyhlásenie vojny Srbsku Rakúsko-Uhorskom a je považovaný za jednu z príčin prvej svetovej vojny.

Odohralo sa to nasledovne:

Dňa 28. júna 1914 sa František Ferdinand d'Este so svojim sprievodom vydal na cestu vlakom z kúpeľov Ilidža do Sarajeva.  Na sarajevskom stanici boli očakávaní guvernérom Oskarom Potiorekem a pre Ferdinandova družinu tu bolo pripravených celkom šesť vozov. Kvôli nedorozumenia do prvého vozidla omylom nastúpili tri miestne policajti spolu s vedúcim bezpečnostnej služby. Členovia služby, ktorí mali svojho vedúceho sprevádzať, nastúpili až do jedného zo zadných vozov. Do druhého automobilu v poradí nastúpili Sarajevský primátor a riaditeľ sarajevského policajného oddelenia. Tretím automobilom v kolóne bol športovej Gräf & Stift so stiahnutou strechou, ktorý riadil Leopold Lojka. Do tohto vozidla nastúpili František Ferdinand d'Este , Žofia Chotková , guvernér Oskar Potiorek a podplukovník Franz von Harrach .  Prvou zastávkou a bodom v oficiálnom programe arcivojvodovia kolóny bola inšpekcia vojenských kasární. Podľa programu sa kolóna o 10:00 vydala od kasární smerom k radnici triedou Appel.

Kolóna vozov prvého útočníka Mehmedbašiće bez úhony minula. Organizátor Danilo Ilić útočníka Mehmedbašiće postavil pred záhradku kaviarne Mostar Café a vyzbrojil ho bombou. Mehmedbašić si však čin na poslednú chvíľu rozmyslel a nezaútočil. Neďaleko od neho stál Vaso Čubrilović , vyzbrojený bombou a pištoľou, ktorý sa však tiež k činu neodhodlal. V ďalšej časti plánovanej trasy, neďaleko rieky Miljacky, stál Nedeljko Čabrinović , ozbrojený bombou.

O 10:10hod  sa automobil s arcivojvodom Ferdinandom priblížil k Čabrinovićovi, ktorý na vozidlo hodil bombu. Tá sa však odrazila od poťahu stiahnuté strechy a spadla späť na ceste.  Nastavenie časovača bomby zapríčinilo, že vybuchla až pod vozidlom nasledujúcom, ktorý bol okamžite vyradený z prevádzky. Výbuch vytvoril v ceste asi 30 cm hlboký kráter a podľa agentúry Reuters zranil celkom dvadsať ľudí.

Čabrinović potom prehltol pripravenú ampulku s kyanidom a skočil do rieky Miljacky. Čabrinovićov pokus o samovraždu však nevyšiel, lebo ampulky s kyanidom spôsobila iba zvracanie . K utopenia tiež nedošlo, pretože je rieka Miljacky veľmi plytká. O chvíľu neskôr bol zadržaný davom prizerajúcich svedkov a odovzdaný polícii.

Kolóna vozidiel rýchlo pokračovala bez zničeného vozidla ďalej smerom k mestskej radnici. Cvjetko Popović , Gavrilo Princip a Trifun Grabež sa na veľmi rýchlo prechádzajúce kolónu zaútočiť neodvážili.

Kolóna prišla k radnici na plánovanú recepciu, arcivojvoda tu však prejavil pochopiteľné príznaky stresu tým, že si odmietol vypočuť pripravený prejav primátora Curcic sa slovami: "Pane primátor, prišiel som na návštevu a privítaný som bol bombami. To prekračuje všetky medze! "  Vojvodkyňa Žofia si na chvíľu vzala Ferdinanda stranou, niečo mu pošepla do ucha; arcivojvoda potom povedal primátorovi: "Začnite teda svoju reč."  Arcivojvoda sa upokojil a starosta začal svoj príhovor. Akonáhle dohovoril starosta, pokračoval so svojim prejavom František Ferdinand, ktorý k pripravenému textu ešte pridal zmienky o udalostiach, ktoré sa prihodili toho dňa v Sarajeve a poďakoval jeho obyvateľom za uvítací ovácie: "zrelo som v nich radosť z nezdaru toho atentátu."

Členovia Ferdinandovho sprievodu začali diskutovať o možnostiach, ako zabrániť ďalším prípadným pokusom o atentát, pričom však nevyvodili žiadne konkrétne závery. Návrh presunúť vojenské jednotky nachádzajúce sa neďaleko mesta, aby lemovali celú trasu prejazdu, bol zamietnutý z toho dôvodu, že vojaci nemali so sebou na manévroch slávnostné uniformy. Bezpečnosť arcivojvodu tak spočívala v rukách malej sarajevskej policajnej jednotky. Jediným účinným opatrením bolo presadení grófa Harracha vo vozidle tak, aby sedel po Ferdinandovej ľavici a chránil tak jeho srdce.

Po návšteve radnice sa arcivojvoda Ferdinand rozhodol, že v nemocnici navštívi ranených členov sprievodu zasiahnutej Čabrinovićovou bombou. Žofia sa rozhodla zrušiť svoj oficiálny program, aby mohla sprevádzať svojho manžela. O 10:45 hod nastúpil František Ferdinand spolu s manželkou Žofiou do automobilu, opäť tretieho v poradí.

Gavrilo Princip sa práve nachádzal pred obchodom s potravinami (Schiller 's Delicatessen), kde stretol svojho priateľa, keď sa pred ním objavila limuzína s arcivojvodom, ktorá pred chvíľou chybne odbočila. Princíp priskočil z pravej strany k vozidlu a vypálil dve rany z poloautomatickej pištole Fabrique Nationale FN Browning Model 1910 kalibru 9 mm so sériovým číslom # 19074.  Podľa Albertini "zasiahla prvá strela Ferdinanda priamo do krčnej tepny , druhá ťažko zranila Žofia Chotková v oblasti žalúdka ". Princípneskôr vypovedal, že mal v úmysle usmrtiť guvernéra Potiorka a nie Žofii. Obe obete atentátu zostali sedieť na svojich sedadlách, zatiaľ čo boli prevážané do guvernérovej rezidencie na lekárske ošetrenie. Podľa výpovede grófa Harracha boli posledné slová arcivojvodu Ferdinanda: "Sopherl! Sopherl! Štěrba nicht! Bleib am Leben für unsere Kinder! "( Žofinka, Žofinka, neumieraj! Zostaň na žive pre naše deti! ") Nasledovaná slovami" Nič mi nie je. "Ferdinand zomrel ešte pred príchodom do guvernérovej rezidencie, tehotná Žofia zomrela o niekoľko minút neskôr .

Všetci útočníci boli po čine zadržaní. Tí, ktorí boli uväznení pod rakúsko-uhorskú jurisdikcií, boli súdení spoločne s komplicmi a členmi konšpiračné siete, pomocou ktorej boli do Sarajeva doručené zbrane použité pri atentáte. Mehmedbašić bol síce uväznený v Čiernej Hore, bolo mu však neskôr umožnené utiecť do Srbska, kde sa pripojil k majorovi Tankosićovi, v roku 1916 však bol na základe úplatku vydaný úradom a opäť uväznený.

Onedlho po atentáte vypukli v Sarajeve protisrbsky ladené pouličné nepokoje.

Podobné články

Komentáre