Vďaka Železnému mužovi získal Prešporok prvý most

Bol vysokého vzrastu a mal opálenú tvár, preto ho kolegovia v parlamente nazývali tótszerecsen -slovenský černoch alebo tót. Vzhľadom k tomu, že rád sa priznával k slovenskému pôvodu ,čo  v tom čase nebolo obvyklé.

Dnes si spomenieme na človeka, ktorý by si zaslúžil väčšiu pozornosť. Nie len pre svoju húževnatosť, pracovitosť i úspešnosť, ale pre obrovskú mieru pomoci slovenskej časti Uhorska. Narodil sa 6.júla 1848 v Pružine. Jeho otcom bol Anton Baross (Baroš), okresný sudca a matka Katarína, rodená Pongráczová. Mal  brata Juzstína, ktorý sa stal trenčianskym podžupanom a poslancom uhorského snemu a dve sestry. V čase jeho mladosti bol rod Barošovcov chudobný a mladý Gabriel si musel na vysokoškolské štúdium zarábať. Gabriel Baroš, úžasná postava našich dejín a my v Prešporku na neho tiež s úctou spomíname.

V roku 1869 po absolvovaní vojenskej služby sa zamestnal v službách trenčianskej župy ako podnotár. Neskôr vyštudoval právo na Univerzite v Budapešti a po získaní diplomu roku 1874 stal sa hlavným župným notárom a predsedom sirotského úradu. V roku 1873 založil a redigoval časopis Považský list.  20.10.1873 vyšlo prvé číslo, v ktorom uverejňoval články aj v slovenčine. V roku 1884 sa oženil s Karolínou rodenou Sipekyovou, mali dve deti, syna Gabriela a dcéru Katarínu.

V roku 1885 bol spoluzakladateľom a jedným z vedúcich činiteľov Uhorského krajinského vzdelávacieho spolku Slovákov, ktorej vláda odovzdala majetok zhabaný Matici slovenskej. V roku 1875 sa jeho život zásadne zmenil. Po odstúpení protikandidáta bol jednohlasne zvolený za poslanca uhorského snemu za ilavsko – puchovský okres. V roku 1884 sa stal poslancom za mesto Győr, v roku 1887 mandát mu ponúkol Prešporok, potom bol opakovne zvolený za Győr, no mandát mu ponúkli aj mestá Pécs a Szombathely. Tieto roky aktívnej politickej a odbornej práce Baroša, bolo obdobím, kedy po rakúskouhorskom vyrovnaní uhorská krajina získala možnosť rozhodovať sama o sebe a o svojej budúcnosti. Toto obdobie bolo érou liberalizmu, búrlivých zmien. V Uhorsku ešte prevládal feudálny výrobný systém a až v tom čase došlo k vývoju kapitalizmu. Gabriel Baroš sa stal členom zoskupenia s názvom slobodomyseľná strana (szabadelvü párt), ktorú viedol Koloman Tisza. Už vtom čase sa prejavoval svojimi mnohostrannými aktivitami. Najviac ho však predsa len lákala ekonomická problematika. 

Gabriel bol menovaný riaditeľom Poštovej sporiteľne a od roku 1884 bol poslancom uhorského snemu.

V treťom parlamentnom funkčnom období roku 1881 sa prejavovali už výsledky jeho samovzdelávania. Bol známy ako jeden z najschopnejších a najpracovitejších členov strany. Preto ho ministerský predseda Koloman Tisza r. 1882 poslal na študijnú cestu po západnej Európe a roku 1883 ho menoval za štátneho tajomníka ministerstva spojov a verejných prác. Hoci sa pôvodne pripravoval na úplne inú životnú dráhu, napriek tomu, svojou neúnavnou pracovitosťou sa vžil do ťažkého a veľa štúdia vyžadujúceho odborného vedenia vo zverenej funkcii. Jeho horlivosť a svedomitosť bola už v tom čase známa, podobne ako jeho prísnosť a energia. Roku 1886 po odstúpení baróna Gábora Keménya (dovterajšieho ministra spojov a verejných prác) bol na jeho miesto menovaný ministrom. Túto funkciu prebral už s dopredu vypracovanou koncepciou.

Roku 1888 ho kráľ vyznamenal Radom železnej koruny prvého stupňa a vymenoval ho za regulárneho vnútorného tajného radcu. Už v roku 1891 dostal veľký kríž rádu Leopolda. Roku 1886 založil Poštovú sporiteľňu a v roku 1890 na jeho podnet bola založená Uhorská obchodná akciová spoločnosť (Magyar kereskedelmi társaság). Obdobie počas ktorého bol G. Baroš ministrom znamená vo vývoji Uhorskej pošty úplne novú a významnú epochu.

Už roku 1890 dali do prevádzky prvé medzimestské telefónne spojenie medzi Budapešťou a Viedňou troma linkami. Počas Barošovho ministrovania sa významne zlepšili aj mestské poštové služby.

V nákladnej doprave znížil dopravné náklady, čím zvýšil konkurencieschopnosť uhorského poľnohospodárstva aj priemyslu. Uhorským tovarom na domácich dopravných linkách boli poskytnuté výhody – tzv. refrakcie, čo vyvolalo búrlivé diskusie zo strany Rakúska a Nemecka, ktorí v tejto jednostrannej podpore videli urážku colnej únie.

Výrazne sa podieľal na výstavbe prvého metra na európskom kontinente tzv. Žltého metra v Budapešti. Presadil výstavbu železničnej trate Bratislava – Žilina a dal vymerať ďalšie trate: Púchov – Pružina – Čičmany – Banská Bystrica, tiež vicinálne trate: Pružina – Rajec, Ilava – Zliechov – Prievidza a ďalej: Rajec – Veľká Čierna – Lednice – Domaniža Čelkova Lehota – Pružina – Tŕstie – Dolný Lieskov – Beluša, tieto plánované projekty pre predčasnú smrť nedokončil. Dal postaviť viacej mostov ponad rieky Dunaj a Tisa.

V roku 1888 začal Gabriel Baroš rokovať s predstaviteľmi Bratislavy o novom moste cez Dunaj. 30. decembra 1890 bol dokončený prvý cestný a železničný most cez Dunaj v Bratislave  a získal naozaj významné meno-  Most Františka Jozefa I. (dnes Starý most).

V snahe o industrializáciu Uhorska presvedčil majiteľa brnenskej súkenky Karola Löwa, aby založil továreň na súkno v Žiline, ktorá sa stala najväčšou a najmodernejšou súkenkou v Uhorsku s 800 zamestnancami (po r. 1946 Slovenka – Slovenské vlnárske závody).

Pri kontrolách pôšt a železničných staníc po krajine zistil, že odborné znalosti ich úradníkov, predovšetkým ich teoretické vzdelanie je nedostatočné a veľmi jednostranné. Z týchto dôvodov v roku 1888 nariadil odborný vzdelávací kurz pre poštových, telegrafných aj železničných úradníkov, čo oprávnene vzbudilo pozornosť aj v zahraničí. U poštmajstrov vyžadoval ukončenú meštiansku školu, ale okrem toho bolo postarané aj o ich ďalšie odborné vzdelanie.

Začiatkom roka 1889 ministerstvo spojov a verejných prác bolo nahradené ministerstvom obchodu. Ako minister si stanovil za cieľ dosiahnuť podľa možností úplnú nezávislosť domácej dopravy na zahraničí, pozdvihnú produkciu domáceho priemyslu a podporiť export. Na tento účel podnikom slúžili poskytované zľavy, zvýšená podpora námornej plavby a predovšetkým nové železničné tarify v službách celého hospodárstva. Usiloval sa o vybudovanie prístavu v Rijeke, ktorý od roku 1868 patril pod správu Uhorska. Jeho využiteľnosť sa mala zvýšiť vybudovaním železníc. Obchodný rezort pod vedením Baroša dosiahol oživenie Jadranskej námornej spoločnosti Adria založenej ešte roku 1881. Snažil sa o vylepšenie riečnej plavby realizáciou dualizácie Dunajskej paroplavebnej spoločnosti. Tešilo ho, keď ho nazývali ministrom so železnými rukami.

Nielen vo vedení svojho ministerstva, ale aj vo vedení ministerstva vnútra, ktoré dočasne viedol v roku 1889, mal možnosť uplatniť svoju energiu. V roku 1891 sa zaslúžil o Zákon o povinnom poistení remeselníckeho a priemyselného robotníctva, ktorý riešil úrazové poistenie, starostlivosť o chorých a nedeľný odpočinok.

Roku1890  ho začala zaujímať regulácia toku Dunaja v Železných vrátach. Prípravu tohto medzinárodne významného diela sám viedol. V marci roku1892 sa rozhodol osobne skontrolovať práce na prestavbe tejto dunajskej úžiny. Tam ochorel, chorý sa vrátil domov, nešetril sa a nakoniec podľahol chorobe.

Zomrel ako 44 ročný 9. mája 1892 po neúspešnej operácii v Budapešti na brušný týfus, ktorý dostal na  pracovnej ceste na Železné vráta. Smrť ho zastihla predčasne, v plnom pracovnom nasadení a sile. Svojou húževnatosťou, pracovitosťou, energiou preukázal vlasti veľké služby. Mal veľký podiel na tom že sa Uhorsko hospodársky postavilo na nohy.

Deň jeho úmrtia bol vyhlásený za štátny smútok v Uhorsku. Pohrebný sprievod v Budapešti 11.mája 1892

Jeho telesné pozostatky boli prevezené do Ilavy, kde bol najprv pochovaný vo farskom kostole Všetkých svätých. Po vystavaní mauzólea v Klobušiciach boli jeho telesné pozostatky prevezené sem.

foto: portrét G.Baroša, Barossova ulica v Prešporku- dnes Štúrova ulica, Most Franza Jozefa

Fotogaléria

Podobné články

Komentáre