Tragédia petržalského koncentračného tábora z marca 1945

Koncentračné tábory sú tragickým fenoménom rokov druhej svetovej vojny. Nevznikli počas nej – poznáme ich už z 19. storočia a žiaľ ani po skončení vojny nezanikli, naposledy sme o zverstvách v nich čítali počas vojny na Balkáne pred 20 rokmi. Skutočný obsah ich názvu dalo hitlerovské Nemecko, boli ich stovky a posiali nimi celú krajinu aj okupované krajiny. Boli rôzneho druhu, od zadržiavacích, cez pracovné až po tie najstrašnejšie – likvidačné, vyhladzovacie. Málo vieme o koncentračných táboroch súčasnosti, ale máme turistické zájazdy do bývalých táborov, snáď pre poučenie a zamyslenie.

Petržalka mala tiež svoj koncentračný tábor – (Zwangsarbeitslager für ungarische Juden) ľudovo zvaný láger. Vznikol až ku koncu vojny v novembri 1944. Pripomíname, že Petržalka- Engerau bola po Viedenskej arbitráži súčasťou Nemeckej ríše. Typom bol pracovný a prechodný – hoci výsledkom pobytu v ňom bola najmä smrť.  Mal niekoľko častí, údaje hovoria až o šiestich, ich lokalita resp. účel súviseli s miestom či druhom práce. (pri železničnej stanici, pre prácu vo firmách, pri či pre hostinec Leberfinger, mal nemocničná časť a pod., ďalšie dve časti mali byt v Ovsišti či v Starom Háji). Už z nemeckého názvu je zrejmé, že bol určený najmä pre maďarských židov. Transport tzv. dobytčích vagónov z Budapešti, v ktorom bolo 1600 mužov bol vypravený 12.novembra 1944 a po štyroch dňoch prišiel do Petržalky. Boli v ňom najmä členovia tzv. strednej triedy – živnostnící a obchodníci, ale celú tretinu tvorili lekári, profesori, právnici, inžinieri. Prišli v ešte v dobrom stave – o pár mesiacov sa zmenili, tí čo mali šťastie že prežili, na ľudské tiene.

Nasledujúce riadky sú prebraté z evidenčného listu  pamätihodnosti mesta PET – 3 – 32, autor Mestský ústav ochrany pamiatok : (žiaľ v rôznych zdrojoch informácií je rozdiel v dátumoch – nevieme či november či december)

„Transport 1600 väzňov prišiel z Budapešti na železničnú stanicu v Petržalke 12. decembra 1944 a prebrali ich tu jednotky SA. Väzňov v skupinách po 100-150 napchali do hospodárskych budov, na povaly a do garáží. V týchto priestoroch sa vôbec nekúrilo, väzni spávali na zemi a dostávali veľmi slabú stravu. Pracovali veľmi ťažko na zákopových prácach na maďarsko-rakúskom pohraničí, boli nedostatočne oblečení. Denne dochádzali na pracovisko 6-8 km. Jednotky SA, ktoré vykonávali strážnu službu, sa k nim správali kruto a násilnícky. Väzňov strašne bili len preto, lebo nevládali vykonávať namáhavú prácu. Najväčšou krutosťou sa vyznačoval strážca Beringer. V noci strážcovia organizovali zastrašovacie akcie, pri ktorých väzňov okrádali a vraždili. Bez vyzvania strieľali na každého, kto porušil zákaz opúšťať ubikácie. Vraždy odôvodňovali tým, že väzni boli zastrelení na úteku. Mŕtvych potom ich spoluväzni pod dozorom príslušníkov SA pochovávali na miestnom cintoríne, kde neraz likvidovali aj ich. Najčastejšími exekútormi vrážd boli: František Pammer, Ledorfer a veliteľ petržalského gestapa Anton Hartgasser.“

Láger bo strážený oddielmi SA pochádzajúcimi z Viedne, SA-manom velil  Scharführer Edmund Kratky, neskôr ho nahradil Scharführer Erwin Falkner. Ich veliteľstvo sa nachádzalo v neďalekej obci Kittsee. kde velil Unterabschnittleiter Gustav Terzer. Láger strážili aj muži z NDSAP tzv. politickí funcionári pod velenim Karla Starozsinskyho.

Láger najmä pracoval – bez ohľadu na počastie.Za tuhých mrazov či v daždi a v blate. Klčovali lužný les, kopali zákopy, odpratávali sneh, stavali cestu pri Matadorke, pracovali v Preglejke, kde ich poslali. Pracovali 11 a viac hodín denne, len v ľahkom oblečení, polobosí a polonahí – výsledkom boli omrzliny. Vracali sa do nevykúrených barakov. Jedla bolo menej než málo. Na raňajky melta bez cukru, obed a večera vyvarená repa. Niekedy fasovali chlieb – kúsok čierneho komisárka. Okrem neustáleho hladu ich trýznili aj črevné katary, dehydratácia ich cez bezvládnosť posúvala ku smrti.  Hrobár z petržalského cintorína p. Leopold Prepelica pri exhumáciách vypovedal, že „ po kolená mali odmrznuté nohy a ich telá boli tenké a scvrknuté ako telá detí...“ (len pripomíname, že hovoril o dospelých mužoch).

Práca a zima začali prinášať smrteľnú úrodu. Už začiatkom decembra začali pri múre cintorína kopať hroby päť masových hrobov, ktoré sa postupne zapĺňali. Najprv pomaly, týždenne piati, potom desiati a od polovice marca 1945 denne ich počet stúpol na 20 až 45 obetí. Dôvodom bola podvýživa, omrzliny a črevné katary, ktoré ešte viac zoslabovali svoje úbohé obete. Strážcovia tábora sa nespoliehali len na choroby a hlad, keď sa im zdal príchod smrti pomalým svoje obete na druhy svet posielali aj aktívne. Väzňov nahnali na cintorín, nechali ich vyzliecť, prinútili ich behať okolo neďalekej márnice a potom ich strieľali. Nie veľmi presne, aj preto povojnová exhumačná komisia mohla skonštatovať, že mnohé obete neboli zastrelené, ale zahynuli zamrznutím, vykrvácaním či udusením nasypanou hlinou. Prvé obete mali ešte veci celkom zachované, vrah Otto Grois (Gross) ich chodil predávať do Bratislavy...

Áno, už píše a číta sa to ťažko, ale bol to len prológ ku záverečnému krutému finále. Veľkonočnému finále lágra koncom marca 1945. Sovietska armáda už bola pred Bratislavou, tábor  sa jeho velitelia rozhodli presťahovať. Na zelený štvrtok 29.3. sa začala evakuácia. Najprv očistný kúpeľ, prvý po mnoho mesiacoch. V jednotlivých častiach lágra nastal výber väzňov na pochod smer Mauthausen. Chudákov, čo zhodnotili, že by pochod nezvládli vodili priamo k múru cintorína, kde ich vyzlečených do naha buď postrieľali, alebo šetrili náboje a dorazili ich krompáčom či lopatou. Na pochod sa vybralo asi 1100 väzňov. Sústredili sa pri Matadorke (vtedajšia Semperitka) a na Kapitulskom  majeri. Dňa 29.3.10945 asi o 23,00 sa masa, stále strážená vojakmi, pomaly pohla – skôr odtackala – smer na Hainburg a Deutsch-Altenburg. Kto nevládal, alebo padol, bol stratený. V noci len po hranicu zahynulo okolo 80 ľudí. Autorovi článku tento príbeh rozprával starý petržalčan pán Lengyel, aj o tom ako cesta okolo Matadorky bola posiata telami. Povozníci vozili telá na petržalský cintorín, kde ich pochovávali. Tu  boli zastrelení aj šiesti väzni, ktorým sa podarilo ujsť. Po zadržaní ich zastrelil Anton Hartgasser. V Altenburgu sa k madarskym zidom z lagra pripojili este židia z ďalšieho pracovného tábora z obce Bruck an der Leitha kde boli všetci naložení na vlak do Mauthausenu. Druhá verzia je, že sa plavili hore Dunajom loďou. Do 200 km vzdialeného Mauthausenu došla 22.apríla len menšia časť. Aj tých premiestnili ešte do Gunskirchenu, kde ich 3.mája oslobodila americká armáda.

Už tri týždne po oslobodení  Petržalky bol petržalský masový hrob exhumovaný.  Po Nemeckej a Kremničke je to tretí najväčší na celom Slovensku.  Predsedom exhumačnej komisie bol JUDr. Július Viktory (neskôr bol povereníkom vnútra, povereníkom spravodlivosti, námestníkom predsedu Najvyššieho súdu ČSR a československým veľvyslancom v Maďarsku). Komisia nemala ľahkú prácu, pri mŕtvolách neboli žiadne doklady. Žiadne telo nemalo topánky. Väčšina obetí zomrela zamrznutím, vysilením a hladom. Z celkového počtu 497 malo len 48 obetí strelné rany, 19 malo rozbité lebky a niekoľko desiatok bolo pochovaných zaživa. Nakoniec sa pomocou hrobára p. Prepelicu, ktorý riskoval, zachránil a ukryl niekoľko osobných dokladov,  podarilo identifikovať 51 osôb Piatich z nich si odviezli pochovať príbuzní z Maďarska,  trinásti dostali samostatné hroby a mená ďalších 33 osôb sú vytesané na pamätníku, najmladší mal 15 rokov a najstarší známy 53 rokov.

Procesy s vrahmi z petržalského lágra sa začali v Rakúsku veľmi skoro, už začiatkom leta 1945. Celkovo bolo šesť tzv. Engerau procesov, až do roku 1954. Už v prvom  v auguste 1945 padli tri rozsudky smrti, celkovo dostalo povraz 9 zločincov. Viedenským súdom boli odsúdení a popravení: Rudolf Kronberger, Jozef Entenfelner, Gustáv Tamm, Edmund Krátky, Ervín Falkner, Jozef Kacovský, Vilibald Praschek, Alojz Frank, Viliam Neuteufel. Trestom pre Konráda Polinoflyho bolo 8 rokov nútených prác. V neskorších procesoch padli aj ďalšie mnohoročné tresty.Za vraždenie v koncentračnom tábore Petržalka bol na našom území odsúdený František Koch a v neprítomnosti Ferdinand Schedivý.

Nepotrestaní zostali: Matej Krohler, František Pammer, Eduard Krois, Anton Hartgasser, Arnold Wissinger, Ján Vogel, Otto Gross (Grois), Wurfel, Holbinger, Kulínek, Kledorfer, Németh a iní.

Dnešný pamätník bol na petržalskom cintoríne odhalená 8.6.1958.

Použitá literatúra :

Petržalská masakra, článok v denníku Práca z 16.3.1974, autor Emil KarabaEvidenčný list  pamätihodnosti mesta č. PET – 3 – 32, autor Viera Obuchová, Mestský ústav ochrany pamiatok

Pietna spomienka na obete koncentračného tábora bude v nedeľu 29.3. od 9,30 do cca 11,00 hod priamo na mieste na petržalskom civilnom cintoríne. Hlavným organizátorom je rakúske výskumné centrum pre povojnové zločiny : Zentrale österreichische Forschungsstelle Nachkriegsjustiz,  www.nachkriegsjustiz.at , za účasti hostí z Viedne aj za účasti samosprávy mesta Bratislavy.

Pozývame, príďte položiť venček či zapáliť sviečku (Petržalský okrášľovací spolok dohodol aj túto formu piety a spomienky, hoci ide o židovské hroby), alebo aspoň podľa zvyku našich starších bratov položiť spomienkový kamienok.

Ernest Huska

Podpredseda Petržalský okrášľovací spolok

foto: ilustračné

Podobné články

Komentáre