Deprecated: mysql_connect(): The mysql extension is deprecated and will be removed in the future: use mysqli or PDO instead in /data/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/connect.php on line 8
Štúrova cesta k vlastným novinám
Dnes je: štvrtok 28.03.2024 | Sviatok má: | Zajtra má sviatok: kontakt@petrzalcan.sk
head
Pranostika na dnes Keď je v januári teplo, siaha bieda až na dno.

Štúrova cesta k vlastným novinám

 

15.januára 1845 dostáva Ľudovít Štúr rozhodnutím panovníka povolenie na vydávanie slovenských politických novín, ktoré mu vystavila Uhorská dvorská kancelária 15. 2. 1845 s tým, že Slovenskje národňje novini podliehajú predbežnej cenzúre.

 

Ako sa ďalej v rozhodnutí píše, nesmú vyvolávať „oproti rozličným jazykom v krajine prepiate a roztrpčené spory“ a nesmú sa stať „v tomto ohľade miestom straníckych zápasov“. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne záležitosť preťahovala až do konca marca 1845. Štúr len potom mohol publikovať svoj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského.

 

Aj keď v užšom kruhu sa už pred vydávaním novín vedelo, že budú vychádzať v slovenčine, širokej verejnosti mal túto novinu oznámiť až Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín a Orla tatranského, ktorý mal noviny propagovať a získavať pre ne aj predplatiteľov.

 

Štúr a jeho prívrženci plánovali vydávať noviny už začiatkom druhého polroka – teda od 1. júla 1845. No preťahovanie s menovaním cenzora i s cenzorským povolením zapríčinilo, že sa vydanie prvého čísla oneskorilo o štyri týždne. Aby predplatiteľom nahradil túto stratu, vychádzal Orol tatránski, inak dvojtýždenník, od 1. 8. 1845 do 24.8. 1845 ako týždenník.

 

Noviny počas takmer trojročnej existencie prekonali veľa zmien. Aj keď vychádzali zhruba po celý čas svojho trvania dvakrát týždenne, postupne zväčšovali svoj formát a rozširovali sa o nové rubriky. Dosiahli 292 čísiel s 1168 stranami. Ich posledné číslo vyšlo 9.6. 1848. V prvom ročníku, okrem úvodníkov, z ktorých väčšinu napísal Ľudovít Štúr, má najväčší význam rubrika Denník domácny. Prevažnou časťou tohto denníka sú listy čitateľov, hlavne z radov dedinskej inteligencie, ale aj niektorých richtárov obcí a vyspelejších robotníkov a roľníkov. Práve v tejto rubrike sú úradné i poloúradné správy zo zasadania stoličných zborov, ktorým tvorcovia novín venovali veľkú pozornosť. Je to pochopiteľné, lebo štúrovci sa veľmi zaujímali o vnútropolitickú situáciu v krajine a chceli ju aj ovplyvňovať.

 

Po celý čas trvania novín sa udržala rubrika Denník zahraničný, ktorá prinášala informácie a správy o zahraničnopolitických udalostiach. Tieto správy sa takmer úplne preberali zo zahraničných novín a uverejňovali sa prevažne bez komentárov, pretože cenzúra komentovanie výslovne zakázala. Neuposlúchnutím tohto zákazu sa redaktori novín vystavovali nebezpečenstvu ich zastavenia. Nájdeme tu pestrý kaleidoskop správ, aj keď často nie presných, o situácii v revolučnej strednej Európe, o udalostiach anglických, francúzskych i nemeckých. Redaktori novín nesmeli podľa príkazu cenzúry, komentovať najmä správy o politickej situácii v Rusku, v Poľsku a v tých slovanských krajinách, ktoré netvorili s Uhorskom jeden štátny celok.

 

Noviny však nemali svoje ťažisko v zahraničnopolitickom spravodajstve, zameriavali sa na domáce problémy, všímali si predovšetkým hospodársku a politickú situáciu v krajine, postavenie poddaného ľudu, národnostnú otázku, problémy školské a kultúrne, slovom najzávažnejšie úlohy, ktoré vtedy zamestnávali slovenskú inteligenciu a maloburžoázne vrstvy.

 

Roku 1847 sa objavuje, aj keď len sporadicky, rubrika Rozličnosti – obsahujúca správy hospodárskeho rázu. Ďalej je tu Prehľad časopisov, kde sa nájde viac polemík a replík proti článkom uverejneným v maďarských novinách, zväčša v Pešti Hirlape. Od 12. 11. 1847 miesto úvodníka zaberajú správy z krajinského snemu rokujúceho vtedy v Bratislave. V štvrtom ročníku pribúda Malý chýrnik a rubrika Pojednávateľ, ktorá vlastne nahrádzala úvodník. Uverejňovali sa nej rozličné prejavy, state a úvahy. Jednou z ďalších rubrík bol Listár.

 

Literárna príloha Slovenských národných novín Orol tatranski začala vychádzať v Bratislave 8. 8.1845. Štúr sa snažil aj prostredníctvom Orla tatranského o bezprostredné spojenie literatúry s potrebami slovenského národného hnutia. Preto sa aj orientoval na poznávaciu, alebo spoločenskouvedomovaciu funkciu literárneho diela, aj keď pritom rešpektoval jeho umeleckú špecifičnosť. Preto aj venoval toľkú pozornosť literárnemu jazyku a štýlu. Aj vlastnú redaktorskú prácu Štúr chápal ako súčasť boja za uskutočnenie politického programu.

 

Slovenskje národňje novini prechádzali postupným vývojom smerujúcim k radikalizácii pri presadzovaní protifeudálnych a národnoobranných požiadaviek. To sa najjasnejšie prejavilo v ich sociálnopolitickej ideológii v najzávažnejších otázkach, v otázke agrárnej a nacionálnej.

 

Články v rokoch 1847/48  sa už podstatne líšia od starších podobných príspevkov, ktoré príčinu biedy ľudu videli v nedostatočnom vzdelaní, v nízkej kultúrnej úrovni, v zlom stave ľudového školstva, v alkoholizme a pod. V tomto období už prívrženci novín poznávajú, že hlavnou príčinou chorôb a neduhov slovenskej dediny je poddanstvo a ostatné pozostatky feudalizmu.

 

V najvýznamnejšej rubrike novín Denník domáci, sa otláčali príspevky dopisovateľov nielen zo všetkých slovenských krajov, ale aj z Dolnej zeme, z Banátu, Sriemu, z územia srbského, chorvátskeho a pod. Z toho vidieť, že redaktori Slovenských národných novín sa o dopisovateľov starali a udržiavali s nimi živý kontakt. Realizovali ho nielen prostredníctvom korešpondencie, osobnými stykmi, ale aj častými odkazmi v týchto novinách uverejňovanými pod čiarou.

 

Štúr a ostatní redaktori sa zámerne v prvý rok existencie novín orientovali na bezprostrednú domácu problematiku, ktorá aj najviac čitateľov zaujímala. V Denníku domácom vtedy, i neskoršie, vychádzali správy o úrode, o počasí, otriasajúce zvesti o hlade a epidémiách, ohlasy o účinkovaní ľudových spolkov, správy o zasadaniach stoličných zborov, ktoré sa vtedy snažili potláčať vzrastajúcu revolučnosť ľudu vyvolávanú bezohľadným vykorisťovaním a hladom. Vyskytujú sa tu aj podnetné úvahy o nutnosti priemyselného podnikania v Uhorsku, o rozvoji obchodu a modernizácii poľnohospodárstva. O týchto otázkach do novín písali aj úradníci stoličného predstavenstva, banskí dozorcovia, učitelia, farári, notári a richtári. Nachádzajú sa tu aj vzácne príspevky roľníkov.

 

Dlhé mesiace viedli Slovenskje národňje novini kampaň proti pijanstvu, ktoré vtedy dosiahlo u nás nebývalé rozšírenie. Aj v tomto boji redaktori dokázali účinne využívať noviny. Od krátkych, ale otriasajúcich správ o účinkoch alkoholu na dedinský ľud, cez veľmi podnetné a mobilizujúce články o spolkoch miernosti v Írsku a inde, až po úvodníky, ktoré v celoslovenskom meradle dávali pokyny a organizovali prácu v spolkoch miernosti, všade vidieť úsilie využívať rozličné novinové žánrové formy na dosiahnutie pozitívnych výsledkov.

 

Politické úvodníky, úvahy, správy, listy dopisovateľov, reportáže vynikajú konkrétnou jadrnou rečou. Niet tu zbytočných a odťažitých úvodov, fráz, alebo argumentov nepodložených faktami a postavených na iluzórnych tvrdeniach. Je pochopiteľné, že tých niekoľko redaktorov nestačilo dôkladne spracovať všetky príspevky dopisovateľov, alebo články iného druhu. Pri zložitej politickej situácii, cenzúre, pri nedostatku finančných prostriedkov, nemožno sa čudovať, že miestami prenikali vedľa správ spoločensky závažných aj príspevky odťažité, či málo potrebné. Podstatné je, že už pred 150 rokmi sme mali na Slovensku také znamenité a bojové politické noviny.

 

Napriek početným kritikom a cenzúre (pozri zvláštne kapitoly) sa Štúrovi postupne podarilo konsolidovať pomery v redakcii Slovenských národných novín a po finančnej stránke ich udržať nad vodou. Roku 1848 podstatne rozšíril formát novín, zaviedol do nich ďalšie rubriky a obohatil ich tematicky i žánrovo. Za pomoci účastinárov pomýšľal v tomto roku na dražbe v Bratislave kúpiť aj tlačiareň, čo sa však nakoniec neuskutočnilo.

 

Posledný snem „slávnych radov a stavov“ zišiel sa na sklonku roku 1847 v Bratislave. Neboli na ňom zastúpené už len privilegované vrstvy, aristokracia a zemianstvo, ale zúčastnili sa ho aj zástupcovia miest a kapitúl, pravda bez hlasovacieho práva. Za gréckokatolícku prešovskú kapitulu tu bol Duchnovič, za záhrebskú kapitulu  Štefan Moyzes a za mesto Zvolen Ľudovít Štúr. Odtiaľto zaznievali jeho smelé a bojové prejavy, príznačné svojím demokratizmom a hlbokou humanitou, ktoré vo forme úvodníkov prinášali aj Slovenskje národňje novini.

 

V tomto období Štúrove noviny konali slovenskému politickému hnutiu neoceniteľné služby. 8. októbra 1847, teda ešte pred zasadaním snemu, nabádajú našich rodákov, aby podali svoje žiadosti snemu i vláde. 28. septembra 1847 noviny žiadajú riešenie akútnej školskej otázky a zavedenie spisovnej slovenčiny do verejného života. Tu boli uverejnené slovenské liptovsko-mikulášske žiadosti z 28. marca 1848 Stále vyzývajú vlastencov do boja za sociálne i národné požiadavky Slovákov.

 

Slovenskje národňje novini a ich redaktori vzbudili v revolučne rozbúrenej Bratislave veľký ohlas, ale aj nevôľu a útoky nepriateľov. Ľudovíta Štúra stúpenci Ľudovíta Kossutha chceli niekoľko razy inzultovať na sneme a hľadali ho s tými istými úmyslami aj v redakcii novín.

 

Štúr bol na konci marca 1848 nútený opustiť Bratislavu, aby unikol terorizmu, ktorý vtedy panoval v meste a bol namierený aj proti jeho osobe. Odišiel do Viedne, aby sa tu mohol zúčastniť na poradách rakúskych Slovanov. Urobil tak na žiadosť svojich najbližších spolupracovníkov a priateľov, ktorí sa na tomto dohodli 18. marca 1848 na porade v Hlbokom. Štúr ešte v Bratislave napísal úvodník pod názvom Nový vek, ale v čase, keď článok v novinách vyšiel, už bol vo Viedni. Štúr sa teda v Bratislave nedočkal ani ukončenia snemových rokovaní, ktoré bolo 11. apríla 1848. Veď v posledných týždňoch týchto rokovaní jasne videl, že kossuthovci zvíťazili na celej čiare i to, že snem prijal ich koncepciu šovinizmu v otázke nacionálnej. Aj keď Štúr odsúdil nespravodlivú nacionálnu politiku kossuthovcov, pozitívne prijímal zákony vyhlásené na poslednom stavovskom uhorskom sneme v marci roku 1848, týkajúce sa zrušenia poddanstva, slobody tlače a „rovnosti všetkých občanov a o všeobecnom zdanení“.

 

Pred odchodom do Viedne poveril vedením Slovenských národných novín Petra Kellnera .Hostinského. Podnetom k rozhodnutiu odísť z Bratislavy mohla byť aj informácia, ktorú mu poskytli 16. marca 1838 slovenskí študenti Samuel Ormis, Ján Kozelnický a Viliam Šulek. Títo si vtedy náhodou v Petržalke vypočuli rozhovor medzi Tárnoczym – nitrianskym poslancom do uhorského snemu a vodcom revolúcie Lajosom Kossuthom. Samuel takto popisuje ich rozhovor: "Medzi inými rečami spýtal sa Tárnoczy: "Čo urobíme so Slovákmi?" Na to odpovedal Kossuth: „Treba ulapiť Hodžu, Štúra a Hurbana a bude po Slovákoch“. Tieto slová nás prekvapili, preto sme mlčky sa obrátili a bežali k Štúrovi a zdelilli sme mu, čo ho očakáva. On sprvu sa nechcel vzdialiť z Prešporka, ale na dohováranie mládeže dal sa nahovoriť a tak ho jedni vyprevadili von s mesta, iní zostali doma na stráži, čo ho hľadať budú. V noci skutočne prišla polícia ho hľadať, ale on už bol za hranicami".

 

Aj po odchode Ľ. Štúra do Viedne prichádzali do redakcie novín stúpenci Ľ. Kossutha, ktorí sa snažili vyprovokovať ostatných členov redakcie k nejakej zrážke.

 

Štúr po viedenských poradách Slovanov odišiel do Prahy pripravovať Slovanský zjazd. Odtiaľ sa vrátil do Liptovského Mikuláša, kde bolo 10. mája 1848 zhromaždenie slovenských národovcov. Tu boli vyhlásené aj pamätné Žiadosti slovenského národa, ktoré štúrovci predostreli aj uhorskej vláde. Vláda na tieto spravodlivé požiadavky Slovákov odpovedala veľmi surovo. Vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu a na hlavu každého z nich vypísala odmenu 50 zlatých. Vtedy sa začal pohon aj na ostatných štúrovcov.

 

Spoluredaktor Slovenských národných novín Bohuslav Nosák vtedy „v nebezpečenstva života postavený, zanechal redigovanie novín“ a odišiel do Prahy. Peter Kellner-Hostinský a Móric Jurecký sa z liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia do Bratislavy vôbec nevrátili, takže v redakcii novín zostal iba Janko Štúr a Ľudovít Dohnány. Janko Štúr, vtedy len osemnásťročný mládenec sa takto rozpomínal na posledné týždne existencie Slovenských národných novín: „Ako sa začali búrlivé časy roku 1848 redakcia Ľudovítových novín, t. j. jej údovia: Nosák, Kellner /Hostinský/ a Jurecký sa rozišli. Ja a Ľudovít Dohnány, ako mladí zostali sme redaktormi, ale veľmi biednymi“.

 

Na poradách slovenských národovcov, ktoré boli 9. a 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši sa zúčastnili aj dvaja redaktori Slovenských národných novín – Kellner-Hostinský a Móric Jurecký. Tu Kellner-Hostinský vyčítal Štúrovi, že počas svojho pobytu v Prahe poveril Bohuslava Nosáka cenzurovaním Hostinského článkov. Nosák si pri tom vraj počínal veľmi nesprávne, lebo vytieral z Hostinského článkov všetky ostrejšie výrazy, prípadne články vôbec nedovolil uverejniť. Štúr takéto obvinenie odmietol a tvrdil, že nijaký podobný príkaz nevydal.

 

Viacerí z prítomných na porade zazlievali Slovenským národným novinám ich údajnú nedostatočnú bojovnosť. Štúr čiastočne priznal oprávnenosť tejto výčitky, no tvrdil, že noviny, hlavne pred rokom 1848, nemohli vystupovať veľmi radikálne a bojovne. Sám nemal peniaze na prípadné pokuty predvídané tlačovým zákonom a preto sa aj ostrejším útokom v novinách vyhýbal. Vtedy všetci prítomní žiadali Štúra, aby svoje noviny viedol smelšie a útočnejšie, pričom sa zaviazali, že peniaze na pokuty zaplatia, alebo sami, alebo im pritom pomôžu českí národovci. Toto rozhodnutie mal Štúr bezodkladne oznámiť Bohuslavovi Nosákovi, ktorý ešte vtedy zotrvával v redakcii novín v Bratislave.

 

Prenasledovanie národovcov, ktorí sa zúčastnili mikulášskeho zhromaždenia, zasadilo existencii novín veľký úder. Bohuslav Nosák opustil redakciu údajne z neznámych príčin. O aké príčiny išlo, ľahko si domyslieť, lebo 17. mája 1848 píšu v Pražských novinách, že Bohuslav Nosák je v Prahe, kam utiekol „pred pomstou Maďarov.“ Podľa údajov Viliama Paulínyho-Tótha koncom marca, keď Štúr odišiel z Bratislavy do Viedne zostali v redakcii novín Peter Kellner-Hostinský, Móric Jurecký a Bohuslav Nosák. Počiatkom mája bol v redakcii už len Bohuslav Nosák a Janko Štúr. Ku koncu mája a v júni Janko Štúr a Ľudovít Dohnány.

 

Janko Štúr nevedel nič o svojom bratovi Ľudovítovi. Preto aj plný obáv písal 16. mája 1848 do Prahy Karlovi Havlíčkovi-Borovskému: „Naši správcovia novín nás všetci opustili. Dnes už noviny vyjsť nemohli.“ Ďalej v liste píše o tom, čo všetko podnikol na záchranu a udržanie novín. Nový tlačový zákon stanovil pre Slovenskje národňje novini vysokú kauciu 4 000 zlatých. Tieto peniaze zháňal v Liptove i v Modre, ale bezvýsledne. Ak by noviny nemali vychádzať, nech o tom brat Ľudovít vydá Ohlas k obecenstvu. „Já jsem ještě žák“ – píše Janko Štúr ďalej, „zodpovednosť tehdy na sebe bráti nemohu a kdyby to i učinil, aby jsme jen dokončil půl leta tohoto a predplatitelé se uspokojili, nebude mi dovoleno noviny rozposílati, bez skutečného jich pojištění.“ Veľmi naliehavo prosil v liste Karla Havlíčka – Borovského, aby tieto správy sprostredkoval Ľ. Štúrovi čo najskôr.

 

Zmienky o ďalších udalostiach po vyhlásení mikulášskych Žiadostí slovenského národa nájdeme v monografii o Ľudovítovi Štúrovi od J. M. Hurbana. Podľa neho Ľ. Štúr cestoval z Liptovského Mikuláša do Bratislavy spolu s bratom M. M. Hodžu s mladým Ďurkom, „aby tam svoje noviny vydával.“ Keď ho však viacerí upozornili, že mu hrozí nebezpečenstvo uväznenia, alebo aj straty života, rozhodol sa zostať načas v Modre u brata Karola. Odtiaľto aj vyslal Ďurka Hodžu do Bratislavy, aby odovzdal jeho príkazy „námestníkom pri redakcii“ a vybral peniaze na pošte „náležité redaktorovi Štúrovi“. (Išlo asi o predplatné na noviny – pozn. Fr. R.).

 

Z Bratislavy však Ďurko Hodža doniesol smutné zvesti: peniaze na pošte boli zhabané a na Štúra bol vydaný zatykač. Na pošte odmietli Ď. Hodžovi vydať peniaze adresované na Ľudovíta Štúra, lebo nemal od neho riadne písomné splnomocnenie. Štúr takýto doklad asi zabudol dať svojim redakčným spolupracovníkom pred odchodom do Viedne koncom marca a nevydal ho ani v máji 1848 Ďurkovi Hodžovi. Onedlho Štúr tajne prekročil moravské hranice a odišiel do Prahy, kde sa práve mal konať Slovanský zjazd.

 

Hlavnou príčinou zániku novín,  bol však nový tlačový zákon, podľa ktorého majiteľ a vydavateľ novín Ľudovít Štúr mal zložiť 4.000 zl. v str. ako kauciu. Keď to splniť on sám, ani jeho brat nemohol, noviny nariadením bratislavského mešťanostu Németha 11. júna 1848, teda presne v deň, kedy nový tlačový zákon vstupoval v platnosť, zanikajú. Starosta (mešťanosta) mesta Bratislavy nedovolil vytlačiť ani posledné číslo, ktorým by redakcia oznámila čitateľom túto smutnú zvesť. Mohla tak urobiť len zvláštnym malým lístkom.

 

V tomto oznámení písal Janko Štúr v mene redakcie i o tom, že predplatitelia sú týmto náhlym pretrhnutím novín ukrátení o niekoľko čísel. (Išlo o päť-šesť čísel, ktoré ešte mali vyjsť do konca júna 1848 – pozn. Fr. R.) Veril, že časom sa táto chyba napraví a nestrácal nádej, že noviny začnú onedlho znovu vychádzať. Vyrovnať všetky finančné pohľadávky verejnosti voči redakcii bol poverený predseda Tatrína Michal M. Hodža – bývajúci v Liptovskom Mikuláši, ktorý bol však v tomto čase tiež mimo územia Uhorska, lebo bol naňho vydaný zatykač. V oznámení písal Janko Štúr medzi iným takto: „Za povinnosť si držím, pre vyhnutia rozličných nedorozumení vel. odberateľom doterajších Slovenských národných novín a Orla tatranského zprávu dať o tom, že noviny tieto s číslom 292 hlavne pre nemožnosť zloženia na určitú lehotu novšími zákonmi zväčšenej istiny vychádzať prestať museli. Nahradenia tých niekoľkých čísel, ktoré by ešte veľactení odoberatelia „Novín slovenských“ boli mali dostať, že s časom napravením samej chyby tej, že noviny sa pretrhli, istotne sa stane, pevnú nádeju mám.“

 

Aby aj po formálnej stránke bola dovŕšená likvidácia novín, zapisovateľ spisovne ministerstva vnútra 22. júla 1848, teda o mesiac neskôr, vracia záručný list na kauciu na Slovenskje národňje novini od Gašpara Fejerpatakyho – Belopotockého. Dňa 8. augusta t. r. dostal Gašpar Fejerpataky – Belopotocký záručný list na kauciu znejúcu na 4000 zl. str. a okamžite ho zničil.

 

V čase svojho takmer trojročného vychádzania spĺňali Slovenskje národňje novini a Orol tatranski veľkú spoločenskú úlohu v našom národnom hnutí. Na ich tradíciu nesporne nadväzovala nielen slovenská žurnalistika v ďalších rokoch, ale ony stvorili aj nejeden podnet v politických a kultúrnych podujatiach našej národnej histórie aj neskoršie.

 

65- ročný Jozef M. Hurban, očitý svedok ich zápasov a slávy, ako aj ďalšieho rozvoja slovenského novinárstva,  povedal: "Noviny a Orol stali sa prototypmi budúcich tvorieb, stali sa obrazcami literárnych prúdov, ktoré podnes obživujú duchovne slovenský národ... Duchovní dedičia Novín a Orla svietia nám ako svetlé majáky na rozbúrenom mori."

 

Zdroj: wikipédia, Slovenské národné noviny- archív

 

 

 



Notice: Undefined index: id in /data/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/files/aktuality.php on line 69

Autor: Petrzalcan | 15.01.2017 | zobrazené: 2473 x |


Podobné články

• V decembri 1805 bola Bratislava významným dejiskom rokovaní (26.12.2023)
• Patrí medzi najvýznamnejších Slovákov, ktorí uspeli za morom (10.12.2023)
• Mária Terézia a Bratislava (29.11.2023)
• 3.novembra zažil Prešporok korunováciu kráľa (02.11.2023)
• Kto bol Alexander Rudnay? (04.10.2023)

Komentáre