Spomienka na Vlada Dolinaya a Zuzku

Stalo sa 1. Septembra. Nielen, že sa vtedy  Vlado Dolinay narodil a teda to tak trochu predurčilo  jeho učiteľskú kariéru, ale zároveň je to názov jednej  z jeho najobľúbenejších kníh. Kniha Pavla Rankova, ktorej  dej zo školského prostredia sa odohráva vždy okolo  1.septembra.

V anotácii sa píše: Román o láske, pokiaľ  ju vyššia moc povolila. Môže sa zdať, že v príbehu Vlada  Dolinaya vyššia moc zasiahla priskoro, ale to, čo v ľuďoch  stihol zanechať bude žiť ešte mnoho ďalších prvých  septembrov.

Vlado už v mladom veku začínal ako dobrovoľník  s mládežou a aktivista v jeho rodnej Petržalke spolu  so svojou manželkou Zuzkou. Od vždy sa zaujímal  o spoločnosť a veci verejné a namiesto toho, aby sa nechal  odradiť neriešitelnosťou nejakého problému, tak práve  naopak ho to vždy lákalo pre tú vec spraviť absolútne  maximum. Nemal problém ísť proti prúdu a kľudne  aj názoru obľúbenejšej väčšiny, ak to bolo pre niečo,  čomu naozaj veril. Táto vlastnosť by automaticky mala  naznačovať, že mal dosť nepriateľov, keďže nebol ten,  ktorý pritakával. Ale naopak, mal totiž veľkú citlivosť dať  každému s kým sa bavil najavo, že ho ich názor zaujíma  a záleží mu na ňom. Napriek tomu, že mohol byť na úplne  opačnej strane názorového spektra.  Vlado bol však nenápadný bojovník, ktorému nechýbala  pokora, no jedna z vecí, na ktorej mu špeciálne záležalo  a ktorú vnášal do všetkého bolo stmelovať a scitlivovať.

A práve toto robil aj prostredníctvom témy slovenských  menšín v zahraničí, ktorá bola jeho srdcovou. Stalo sa tak  potom, ako pôsobil niekoľko rokov ako učiteľ slovenského  jazyka v slovenskej menšine v Rumunsku. Vlado vo svojich  žiakoch v Rumunsku a komunite celkovo zanechal kus  seba, no slovenská menšina zas zachovala kus seba  v ňom. Odvtedy sa nadchol pre tému slovenských menšín  v zahraničí na území bývalého Rakúsko Uhorska. Bol to  totiž pekný príklad toho, že človek nemusel vystrčiť päty  z domu a len dôsledkom zmeny hraníc sa stal občanom  inej krajiny. Táto zmena však nemusela za každých  okolností znamenať problém a práve tieto krajiny dokázali  byť príkladom toho, ako môže byť menšina obohatením  pre väčšinu krajiny.

Vlado to veľmi rád používal aj ako  pozitívny príklad pre Slovensko a pre chápanie menšín  tu na Slovensku. Vždy rád vravieval, že Slovensko nie je len  od Tatier k Dunaju, ale omnoho viac. Myšlienku tolerancie menšín a insitné umenie  slovenskej menšiny v Srbsku rozvinul aj prostredníctvom  komunitného centra Kalab, ktoré spolu so svojou  rodinou v roku 2016 založil. V tomto priestore nielen,  že pravidelne organizoval práve výstavy insitného umenia  Slovákov zo Srbska, ale organizovali aj rôzne workshopy  pre školy a verejnosť na tému tolerancie menšín, diskusie,  premietania filmov či kreatívne dielne pre širokú verejnosť  a to všetko vo svojom voľnom čase.

Napriek tomu, že ako  spomíname vyššie bol nenápadný bojovník, tak paradoxne  sa z dobrovoľníka a aktivistu neskôr stal učiteľ, miestny,  mestský a župný poslanec, asistent starostky a napokon,  aj keď len na chvíľu, štátny tajomník na Ministerstve  kultúry.  Vlado sa aktivizoval a pomáhal na všetkých frontoch,  no nikdy pre neho nebolo dôležité rozprávať o tom,  čo presne spravil, no chcel aby zaňho hovorili hotové  skutky.

O jeho veľkosti sa mnoho ľudí dozvedelo, až keď  odišiel, no zároveň bol jeho život veľmi pekným príkladom  toho, ako ľudí naprieč rôznymi názorovými spektrami

spojiť.

Vladov odkaz zostáva žiť v mnohých ľuďoch, ktorých  stretol a ovplyvnil a jeho začaté aktivity pretrvávajú  aj vo vyššie spomínanom komunitnom centre Kalab, ktoré  môžete aj vy navštíviť.

Pamiatka na Vladimíra  a Zuzku Dolinay. Ak by raz niekto potreboval zvizualizovať bezprostrednosť  v osobe, tak by to bola práve Zuzka. Nemala problém  v jeden večer dostať nápad na nový projekt a na druhý  deň ráno už pracovať na realizácii. A všetky tie nápady  a projekty boli vždy na pomoc druhým či zlepšenie  nejakej spoločenskej situácie a hlavne často týkajúce  sa vzdelávania detí či dospelých. Bola vždy veľmi mysľou  slobodná a pre mnoho ľudí vzorom, pretože nebola tou,  ktorá rozdávala rady, ale dokázala človeka vypočuť a skôr  ho nechať nájsť tú jeho cestu.

Bolo niekedy náročné stíhať toku zmien či nápadov, lebo  to nebolo úplne štandartné, ale to jej žitie TU a TERAZ (žitie pre prítomnosť) mnohým pomáha zvládať lepšie  jej odchod. Pretože ak si niečo s niekým kedykoľvek  potrebovala povedať, zažiť, vyskúšať a možno aj vyhovoriť,  tak to robila hneď v tej chvíli. Nečakala na vhodnú chvíľu  a zbytočnosti. Práve vďaka tomu aj keď čas s ňou sa môže  zdať krátky, tak ľudia s ňou stihli prežiť veľmi veľa.

Napriek tomu, že bola známa bezprostrednosťou  a vnútornou slobodou tak zároveň bola nesmierne  zorganizovaná a zodpovedná.  Ľudia ju často vnímali tak, že čoho sa dotkne, to jej ide a to  hneď funguje. Čo vymyslí, to je dobré, no ona si si to nikdy  nejak nepripúšťala. Napriek jej veľkému talentu, šikovnosti  a veľmi kreatívnej duši dokázala byť aj v úzadí a byť  podporou Vladimu v napĺňaní aj jeho snov. Práve ona bola  aj najväčšou podporou a spoluiniciátorom projektov, ktoré  Vladko robil. A dovolím si s kľudným svedomím povedať,  že nebyť nej, Vladko by nebol tam, kde bol a nebol by tam  tak skvelý.

Potom sa stala mamou a aj tam, napriek tomu, že vždy  vravela, že veď robí veci len prirodzene, sa stala inšpiráciou  pre mnohé iné maminy. Pre človeka, ktorý ju sledoval zvonku sa mohlo zdať, že má  dokonalý a bezproblémový život, no ty ona pritom za ten  krátky čas dokázala mať toľko životných skúšok, z ktorých  každá jedna dokáže človekom veľmi otriasť a mnoho ľudí  by sa už ani nedokázalo postaviť a ísť ďalej, no ona naopak  si v tých situáciách motivovala a ubezpečovala ostatných.

Vždy sa rada podelila o nápady, rady a inšpirácie a nikdy  nepotrebovala protislužbu. A to do posledného momentu. Jej odkaz žije v nás, no jej  srdce bije v tele ďalšieho človeka.  Jej životné krédo, ktoré je tak veľmi aktuálne aj v tomto  momente bolo: Prijmi všetko ako ide, všetko má svoj zmysel.

Tieto slová nám všetkým zostávajú inšpiráciou aj dnes  a taktiež jej obľúbené Carpe Diem.

Pavel Babka

Podobné články

Komentáre