Sociálne inovácie na Slovensku.

V tejto rubrike dávame riestor občanom Petržalky, aby sa vyjadrili k rznym celospoločenským, alebo lokálnym témam. Dnes prinášame zamyslenie sa Mária Bošanského z OZ Presadíme:

Dlhšie, skoro celé toto dusné, horúce leto,  mám neurčité pocity, ktoré sa mi ani nechcelo pretaviť do myšlienok až kým som sa minulý víkend dostal, úplne náhodou, ako som tak putoval po horách a údoliach Malých Karpát, k zborníku, ktorý vydala organizácia Občianska spoločnosť vo vydavateľstve Kaligram v roku 2010. Teda, po dlhom putovaní som skončil na zastávke MHD v Mariánke a ako  som si pozeral vyradené knihy v rámci knižného kolotoča, ktorý tam majú zriadený v rámci krásne upraveného verejného priestoru, našiel som túto brožúrku  a aspoň som mal čo čítať peši kráčajúc  po rozpálenom vynovenom asfaltovom chodníku, smerom na Záhorskú Bystricu.

Autori, sociálni vedci (medzi nimi dokonca i moja bývala pedagogička z filozofickej fakulty UK Bratislava) ma potešili, zistil som totiž, že v niečom  majú podobný postoj ako mám roky i ja - k stavu demokracie na Slovensku, k budovaniu občianskej spoločnosti či k sociálnym inováciám, čo je vlastne  i názov zborníka.

Cítime to asi i my, viacerí, ak si nájdeme trochu času sledovať tv,  pozerajúc k smutnému výročiu okupácie cca. 20 ročné dokumenty o vpáde“ spriatelených bratov“ do „pražskej jari“, že to, čo je interpretované, nie je možné  až tak jednoznačne vyjadriť. Nie všetko nové bolo dobré a nie všetko spravované podľa nejakého poriadku bolo zlé, že pocit množstva ľudí je, že so špinavou vodou sa vylialo i dieťa. Dieťa možno normované, v rámci dosadeného poriadku normalizácie... Veci sa dejú, mení sa ich kvalita i charakter. Ako i názor na konanie 17 ročnej dievčiny je iný oproti tomu istému konaniu v prípade 60 ročnej „zrelej“ ženy. Jednoducho povedané  v jednotlivých štádiách vývoja sa inovujú názory i riešenia, riešia sa problémy úspešne i menej úspešne. Moc sprevádza každý štýl poriadku a práve na charaktere tohto štýlu veľa záleží, ako sa ľudia cítia, ako môžu žiť. Dlhodobo neriešené stavy sprevádza frustrácia. Že sa tie hrany vnímania obrusujú, spoločenský dialóg nejako smeruje vyjadruje i fakt, že dnes sa už pomerne bežne  možno stretnúť i s pojmom „husákové deti“ (fenomén úspešného nárastu populácie spoločnosti, ktoré bolo sprevádzané práve vytvorením „sociálnych“ rozvojových programov bývania a stálej práce (sociálnej istoty). Jeden príklad je práve naše megasídlisko, ktoré akoby zdanlivo trochu zaspalo, či oddychuje v stagnácii, možno čakajúc na „jeseň života“ či druhý dych, ale zároveň na stránke obce Petržalka možno nájsť anketu, kde sa možno vyjadriť k smerovaniu a je tu i otázka, či treba stavať nájomné byty (po období, kedy len vlastníctvo bytu, bolo istotou a správnym riešením). Takéto uvedomenie, že svet sa mení, že videnie sveta, interpretovanie minulosti, nie je čiernobiele, vnímanie seba v toku zmien, v rámci  zmien charakteru moci, poriadku či režimu, je dobré pestovať, ak si chceme uchovať šance na úspešný či plnohodnotný život. Dnes už vidí asi každý, že zmeny, ktoré nastali, boli jednoznačne nevyhnutné, a je dobré, keď dokážeme  vnímať nejakú kontinuitu, dať zmysel svojmu konaniu v rámci konkrétnych životov, ktoré žijeme i v rámci konkrétnych zmien, ktoré nás sprevádzajú a je dobré i to, keď vieme otvorene pomenovať o rôznych veciach a diskutovať konštruktívne.... Nie každému uchu jednoducho lahodila hudba „plastikov“, ktorých činnosť, či hľadanie slobody prakticky inšpirovala vytvorenie hnutia Charty 77,  a nie každému „voňala dymitrovka“ či chutila zamorená spodná voda, niečo bolo možné ovplyvniť a s iným sa treba nejako vysporiadať... Aj keď môžeme mať dojem, akoby sme sa trochu stratili v tom toku zmien a informácií a zabudli reagovať, je  zdravé urobiť niekedy aspoň niečo.

Teda, na príklade toho nášho OZ Presadíme, ktoré sme zakladali pred pár rokmi presne s úmyslom dať nejaký príklad, že sa dá komunikovať s úradmi, inštitúciami, že spoločne – v spolupráci – sa dá prísť konštruktívne k lepšiemu životnému prostrediu, k možnosti vnímať krásu a zmysel, zmysel „bytia“ i v Petržalke, keď sa tak jednotlivec vyberie na prechádzku. Uvediem, že ma celkom prekvapilo, keď som z úradu nedostal žiadnu odpoveď a až na nejaký ponos poslankyni poslala úradníčka vyjadrenie k činnosti. Chápem, tiež som robil nejaký čas ako štátny úradník, viem, že v liste bolo všetko podľa zákona spomenuté, i verbálne bolo spomenuté, že aktivity na úrade vítajú, ale komu mám teraz odpísať, keď to nebolo písané ani mne? To je ten zvláštny pocit, že v princípe, dobre, keď sa angažujete, občan je základ štátu, ale nechajte to radšej na nás, nekomplikujte život. V tom zborníku pekne jeden múdry pán dal príklad, že nikoho nezaujíma, ako sa maľuje žena, či muž, ako posilňuje telo v posilňovni, že dôležitý je výsledok. Teda, chceme dobrú salámu, nie postup. Ale, tiež je pravda, že nie je jedno, z čoho, z akých surovín, sa saláma vyrobí. Možno je lepšie tá pluralita, silná výsledná zmes. I betónová zmes, ak je tam aj malé kamenivo i veľké, a cement požadovanej kvality, výsledný betón je lepší...i keď norma, právo, umožňuje i nejakú škálu kvality, kedy to ešte ujde...rozdiel je v kvalite, v procese...či v pocite, ako sme žili, či sme sa na niečom zúčastnili. Niekedy môže byť dôležité nájsť niečo, čo nás presahuje, s čím sa spoločne s iným, v rámci verejného priestoru vieme identifikovať, že máme „spoločné znaky“ (člen národa, člen obce, člen OZ,...) niekomu po čase nemusí stačiť v rámci kvality života, že je úspešný v práci, že má veľa majetku, či vysoký plot na záhrade a že mu susedia vidia či nevidia na bazén...

Aby som sa vrátil k tomu zborníku, napr. šéfredaktor Juraj Buzalka v úvode píše, že „...väčšina obyvateľov Slovenska zažila transformáciu z agrárnych pomerov na priemyselné v druhej polovici 20. storočia. Ako každé spriemyselňovanie, aj táto zmena bola rýchla a necitlivá.“ „V tejto špecifickej ceste rozvoja – z agrárneho do neskorého kapitalizmu cez štátny socializmus – je možno zakódovaný inovačný potenciál obyvateľov karpatských hôľ a dolín.“ Autor sa pýta, ako to ovplyvnilo komunitné a rodinné vzťahy a kvalitu života. „Bolo to nedávno, keď sa naši rodičia a starí rodičia učili programovať sústruh a umývať si zuby dvakrát denne.“ Autor je ročník 1976. Socializmus zakonzervoval niektoré elementy kultúry, známe z predsocialistických období, iné zas i vytvoril, píše autor, že niektoré sa stali brzdou ďalšej inovácie (napr. priemyselné zameranie, nacionalizmus, rodinkárstvo). Konštatuje, že materiálny blahobyt, ekonomický rast. Individuálna úspešnosť je sprevádzaná niekoľkými zamestnaniami, konzumným neustálym zhonom, rozpadom rodín a kvalita života je hodnota nad ktorou sa treba naozaj zamýšľať. Píše ďalej, že niektoré výskumy ukazujú, že v zahraničí úspešne realizované projekty boli u nás problematické, ide hlavne o sociálne podniky.  Ale tiež, riešenia, inovácie, ktoré kríza vyžaduje, prinášajú nielen ekonomický rozvoj ale následne i  kultúrne transformácie, ktoré sú prínosom pre spoločnosť.

 Ďalší autor, Juraj Podoba, prináša viacero príkladov, od Valašskej kolonizácie od neskorého stredoveku po 18. storočie, ktoré sprevádzalo riešenie napr. bývania či stravovania. Konkrétne čítanie ja naozaj zaujímavé, ale priestorové možnosti mi neumožňujú sa tomu bližšie zaoberať, poviem len, že z porovnania kvality bývania vyplýva, že z tradičného bývania, kde rodina žila priamo v prostredí, kde i pracovala (teda doslova pri domácich zvieratách a pri pôde, ktorá ľudí živila) sme skokom prešli do moderného priemyselného sveta a tento proces autor charakterizuje tak, že sme nezavŕšili ani modernitu a už tu máme postmoderné tendencie. Autor doslova spomína, aké izby mal tradičný dom, kde sa čo robilo a v ktorých izbách sa zvyklo napr. kúriť (teplé a studené izby). Teda toto všetko je dobé si uvedomiť, keď sa pozrieme na situáciu, aká je napr. u nás, v Petržalke (konštatujúc, že naozaj vlastná kúpeľňa v byte, ústredné kúrenie a primerané náklady spolu s infraštruktúrou je jasný posun).

Naozaj nezávidím odborníkom, či úradníkom, ktorí majú v náplni práce, starať sa o chod spoločnosti, keď v princípe ťažko hľadať nejakú konštruktívnu spätnú väzbu. Záujem o veci verejné je mierne povedané vlažný. Vidno, že i rôzni vedci to vidia objektívne, výskumy to vedia zdokladovať, že príčiny a faktory sa dajú pochopiť a je možné inovovať i riešiť. Mne to síce pripomína motív: „nič nové na svete, dáme si repete“, ale netreba krčiť nos ani nad určitým konzervativizmom či štýlom „slovenského tanga: „chvíľu vpred a chvíľu vzad.“

Účasť občanov vo komunálnych voľbách tiež nedáva možno silný mandát a tak chápem, načo sa prehnane angažovať, keď taká energia nemusí priniesť nič, čo by za to stálo.

 Spomeňme ešte napr. boľavý problém, spravovanie majetku pomocou zákona o bytoch a nebytových priestoroch, kto sa snažil na nejakej spoločnej domovej schôdzi medzi ďalšími rovnocennými spolumajiteľmi bytov niečo docieliť, vie, o čom hovorím.

To je taká demokracia v praxi, komunita, taká ako naozaj je. Žiaľ. K tejto oblasti naozaj iba jednu vetu, keď ide o možnosť sociálnych podnikov, či rozvoja komunít, naozaj spoločenstvám vlastníkov bytov by naozaj mohli pribudnúť viaceré kompetencie, napr., možnosť podnikať, vytvárať napr. ovocné sady, či prevádzky služieb či drobného stravovania v rámci nejako vysporiadanej či prenajatej pôdy a mohlo by sa naozaj Slovensko pohnúť ďalej nielen v oblasti rozvoja, spoločenskej inovácie, ale napr. i v oblasti zvýšenej zamestnanosti a životnej úrovne. Veď demokraciu zdrží dlhodobo v úspešných spoločnostiach práve rodinné podnikanie či malé a stredné podniky.

Tu nadväzujem na ďalších autorov, Gabriela Lubelcová a Roman Džambazovič vyššie spomínaného zborníka, ktorí skúmajú stav práve  tých vyššie spomínaných sociálnych podnikov, ktoré  práve dávajú hodnotu i sociálnemu začleňovaniu (pravda je dnes  žiaľ  skôr opak). Práve komunity, tvoriac sociálne podniky, môžu zmierňovať chudobu, sociálne vyčleňovanie, na ktoré dopláca časom celá väčšinové spoločnosť.

Problém vidia napr. v dlhodobej nedostatočnosti zdrojov (porovnajme situáciu v ) , ktorá prináša snahy presadiť sa silou a s pomocou korupcie.  Práve vnímanie korupcie znižuje záujem o veci verejné, podkopáva dôveru ľudí k spoločenským normám, pravidlám, znižuje ich ochotu na spoluprácu.  Porovnajme tento stav slobody, kedy môžeme, ale nechceme, lebo cítime, že nemáme mandát, či silu, s tým, keď bola nesloboda, ale poriadok, v rámci ktorého bol nejaký spoločenský „diskurz“ verejné veci riešiť nejakým spôsobom a s nejakým výsledkom.

„Výskumne je u nás potvrdená nízka a klesajúca úroveň všeobecnej dôvery medzi ľuďmi a dôvery ku kľúčovým spoločenským inštitúciám, ktorá je dôležitým predpokladom kooperativity. Sociálny kapitál, zakotvený v medziľudských väzbách a sieťach má skôr individuálnu a úzko skupinovú funkčnosť, čo môže požiadavke budovania lokálnych partnerstiev ako inkubátora sociálnych inovácií brániť. Na druhej strane treba pripomenúť, že ak rozvinutý premosťujúci sociálny kapitál je významným predpokladom sociálnej ekonomiky na lokálnej úrovni ...“

Autori našli i možnosť, kto by mohol byť kľúčovým nositeľom inovačných iniciatív v rámci sociálneho podnikania. Podľa nich je tu možnosť vytvárať obecné podniky. Podmienka, aby to fungovalo je koncepčné myslenie a „podnikateľský duch“ a ochota na spoluprácu na lokálnej úrovni.

V ďalších statiach som si zapamätal polemiku v rámci článku o fair trade k procesu rozvoja rozvojových krajín, či je potrebné mať materiálne statky, aby človek nebol vnímaný ako chudobný, resp., kam to speje, kam by to malo spieť. Údaje by Európe pomohla asi ekologická katastrofa, aby zmenila postoj, diskurz. To ma upriamuje na niečo, čo som chcel už v tom lete napísať a malo to byť niekde v úvode článku.

Môj možný prínos k veciam verejným, okrem toho, že som vypísal ten dotazník samospráve v rámci rozvojovej iniciatívy, ako je na webstránke, keď už to naše OZ nebude mať iný prínos, len tých pár stromov, ktoré sme zasadili a ktoré hádam budú rásť v priestore „zelenej školy“. Teda, myslím si, že dobre je, keď sú smernice, vieme ako sa sadia tie stromy, aby netienili, či aby sa dalo kosiť verejný trávnik. Ale i autori písali, učení vedci, že modernita už skončila  a skôr máme posun do postmoderny. Asi by sme na tú ekologickú katastrofu, zmenu klímy, ktorá denne spôsobuje kolaps množstva ľudí, ktorí majú podľa ÚSTAVY SR právo na zdravé životné prostredie, reagovať inovatívne, zamyslieť sa nad možnosťami budovania zavlažovacích systémov, ktoré by udržali vlahu v zemi (i v priestore areálu „zelenej školy“ v Petržalke). Otázku, či je vhodné udržiavať zelený trávnik, alebo je lepšie mať kríky, spolu so stromami, rôzne úrovne zelene, vedia zodpovedať lepšie odborníci, stačí sa ich spýtať. Tiež si viem predstaviť, že občan si radšej zvolí v telote 38 stupňov možnosť prejsť sa v tôni stromov a nie po rozpálenom parkovisku. Viem si predstaviť, že by si za túto možnosť i rád priplatil. Možno v cene kebabu  rámci ambulantného predaja pri vstupe na na takúto alej. Viem si tiež predstaviť, že takýto priestor sa dá v spolupráci rôznych odborov na samospráve vytvoriť, že by sa dali i projekty vypracovať a získať prostriedky z tej demokraticky vyspelejšej časti EU, ak by sa spolupracovalo intenzívnejšie. V rámci vnútrobloku, ako napr. n Dudvažskej ul v P. Biskupiciach, sa dá urobiť dole garáž, hore na streche vrstva zeminy, tráva, stromy, ihrisko, golf, petang, ..., stromy, kríky, ktoré možno rozmnožovať, presádzať, predávať, tvoriť nové aleje či drevoštiepku, alternatívnu energetickú surovinu na ďalší predaj. Podnikať možno i v biomase...Niektoré kríky rastú rýchlo, stačí zainvestovať, vytvoriť nový typ verejnoprospešného podniku, sociálneho podniku, ako spomínali daní vedci... Verím, že samospráva je schopná takto riešiť veci...Možno vytvoriť priestory i pre ovocné sady, pestovanie malín, ríbezlí, šípok, produkty antioxidantov, cenených v boji proti voľným radikálom, lieskovce...všetko rastie rýchlo, udržuje vlahu v pôde, dá sa úspešne predať, dať ľuďom prácu....tiež by sa možno zmiernilo pôsobenie hluku, ktoré prichádza od ulíc, keď máme právo na to zdravé životné prostredie a ukazovatele sú za prípustným limitom...

Ale sociálne podniky sa dajú pripraviť i k činnosti vytvorenia alternatívnej či koľajovej dopravy pre Petržalku, všetko by sa dalo...

Ale možno sa podarí pokročiť i v rámci vytvorenia relaxačného chodníka naprieč Petržalkou o ktorý sa snažíme...uvidíme...

Článok E. Višňovského o koncepcii človeka u T. Hobbsa a článok O človeku od  T. Hobbsa (výrok človek človeku vlkom) som už v zborníku nenašiel, bolo tých cca.  tridsať strán vytrhnutých, nejakým intelektuálom...:-)

Mário Bošanský

OZ Presadíme

Podobné články

Komentáre