Je to významný dátum z pohľadu histórie Bratislavy. Bitka pri Bratislave (Brezalauspurc-Pozsony), ako sa nazýva bitka pri pôvodnom osídlení nášho hlavného mesta, sa uskutočnila 4. júla 907.
V tejto bitke zvíťazili staromaďarské kmene nad vojskami markgrófa Liutpolda Bavorského. Markgróf napadol maďarské kmene kvôli opätovnému získaniu Panónie. Jeho vojská však boli porazené. Po tomto víťazstve sa vláda Maďarov posilnila aj na území Zadunajska. Zároveň po úplnom spustošení nepriateľských vojsk ešte nasledujúcich 120 rokov nevstúpil nepriateľ na územia starých Maďarov.
Za oficiálny dátum obsadenia Karpatskej kotliny Maďarmi sa považujú roky 895/896. Árpád s kmeňovými náčelníkmi zničili po roku 895 krajinu moravského kniežaťa Svätopluka. Obsadili aj východné územia Východofranskej ríše, kde panovali slovanské kniežatá a bavorskí markgrófovia ako vazali kráľa. Práve z tohto dôvodu sa markgróf Liutpold rozhodol v roku 907 vojenským ťažením vyhnať Maďarov. Veľkú podporu získal aj od kráľa Ľudovíta IV. zvaného Dieťa, ktorý vládol v rokoch 900-911 , od pápeža ako aj od nemeckej cirkvi. V roku 907 sa v meste Ennsburg zišlo podľa odhadov takmer 100 000 vojakov, ktorí sa podľa kroník pustili do bitky, aby vyhubili Maďarov. Markróf mal v pláne získať späť stratené územia, zároveň chcel ukončiť nájazdy Maďarov na toto územie.
Aj keď bola táto bitka naozaj významná, nachádzame o nej len málo historických prameňov. Udalosti môžeme rekonštruovať iba na základe nemeckých análov a podľa nekrológií významných osobností, ktorí v tejto bitke zahynuli. Isté je, že cieľom Luitpolda bolo zaujať miesto dnešnej Bratislavy. Chcel to uskutočniť ľsťou postupujúc po dvoch brehoch Dunaja. V neskoršej fáze vojenského ťaženia chcel pravdepodobne obsadiť aj ďalšie hrady v Zadunajsku. Bavori napadli Maďarov rafinovanou taktikou. Na zhromaždenie svojich vojsk určili dátum zvyčajných vojenských prehliadok v Ennsburgu. Maďarskí špióni tak dlho nemali podozrenie o nepriateľskom úmysle. Dve nemecké armády (na severe vojsko markgrófa a na juhu vojsko arcibiskupa Thietmara) sa pohli z hradu pri rieke Enns 17. júna. Pohraničná stráž Maďarov sa však o tom dozvedela len po desiatich dňoch.
Keďže smrť niektorých šľachticov pripadá podľa ich nekrológov na posledné dni mesiaca jún predpokladá sa, že bojovníci chrániaci pohraničie vyprovokovali vojská arcibiskupa Thietmara k bitke už počas ich príchodu. Takto chceli získať čas pre zhromaždenie hlavných vojsk Maďarov.
Počas prvej bitky 4. júla bola zničená prevažná časť vojska cirkevných hodnostárov. Medzitým časť loďstva, ktoré viezlo posilu, vypálili Maďari ohnivými šípmi. Víťazstvo však stále nebolo úplné. Armáda Luitpolda medzičasom došla na severný breh Dunaja. Ten zo ľsti zámerne meškal a došiel päť dní po arcibiskupovi. Markgrófove plány však skazila totálna porážka arcibiskupovej armády. Víťazné maďarské vojská sa totiž 5. júna už ľahko mohli dostať cez rieku a potom pri devínskom priesmyku zničili aj vojská Luitpolda.
Dva dni trvajúca vojenská zrážka pri Bratislave zdecimovala bavorskú šľachtu. V bojoch padli markgróf Luitpold, arcibiskup Thietmar, okrem nich aj mnoho biskupov a opátov. Po skončení bitky sa maďarské územia posunuli až po rieku Enns. Táto porážka bola takou traumou pre západný svet, že po nej až do roku 1030 (útok Konráda II.; bavorský vojvoda, rímsky kráľ, cisár Svätej rímskej ríše; vláda 1024-1039) sa nikto neopovážil zaútočiť či obsadiť územia Maďarov.
Bitka je významná aj tým, že sa v súvislosti s ňou v podobe Brezalauspurc zachovala najstaršia "súdobá" zmienka o Bratislave v tvare "Brezalauspurc". Ako potvrdenie môže slúžiť napr. J. Stanislav, ktorý píše, že v tzv. Annales Iuvanenses maximi (z kláštora v Admonte) je v súvislosti s touto bitkou uvedený tvar "Brezalauspurc".
Treba dodať, že zmienka ale nie je súdobá v pravom slova zmysle, pretože sa zachoval len výpis pôvodného textu z 12. storočí.