Dnes je: utorok 17.09.2019 | Sviatok má: | Zajtra má sviatok: kontakt@petrzalcan.sk
head
Pranostika na dnes: Keď šumno potoky špivaju, to pekný čas budze.

Pred 147 rokmi bol korunový jeden z najobľúbenejších rakúsko-uhorských cisárov

 

8.júna 1867 bol František Jozef I.korunovaný za uhorského kráľa. Mal 37 rokov.

 

Bol najstarším synom arcivojvodu Františka Karola Habsburského a Žofie Bavorskej.

 

Od detstva bol svojou ctižiadostivou matkou vychovávaný k úlohe budúceho cisára. Vštepované mu boli religiozita, usilovnosť, cieľavedomosť a zodpovednosť. Vedomie a presvedčenie o božskej vyvolenosti habsburskej dynastie ho priviedli k izolovanosti a autokratickej nedôvere. Nenašiel si ani bližší vzťah so svojimi mladšími súrodencami.

 

Ako trinásťročný nastúpil na službu v armáde (ako plukovník) a všetko vojenské ho sprevádzalo po celý zvyšok života. Celý život chodil v uniforme, spával na železnej posteli a mal veľmi sparťanský denný režim. Možno aj to podmienilo jeho citový chlad, ktorým trpela najviac jeho rovnako slávna manželka, cisárovná Sisi.

 

Pôvodne sa mal stať cisárom jeho strýko, Ferdinand I., no 2.decembra 1848 pod tlakom vonkajších okolností sa trónu vzdal.

 

Nástupcom sa mal stať jeho mladší brat František Karol. Žofia Bavorská však presvedčila manžela aby sa vzdal následníctva v prospech svojho syna Františka Jozefa. Tým sa jej vlastne rozplynul sen, že sa stane cisárovnou po boku svojho muža. No syna ovplyvňovala celý život. Zasahovala do jeho rozhodnutí i do jeho manželstva, čo viedlo k istému odcudzeniu medzi Františkom Jozefom a Sisi.

 

Ľud do jeho vlády vkladal veľké nádeje. František Jozef zdedil monarchiu v období prebiehajúcej občianskej vojny a silnejúcich národnostných nepokojov. Celistvosť habsburskej monarchie zachraňovala armáda potláčajúca akýkoľvek náznak odporu voči monarchii. Vďaka nej i oddanosti rakúskeho ministerského predsedu Félixa Schwarzenberga sa mu podarilo revolúciu potlačiť a obnoviť veľmocenské postavenie Rakúska v stredoeurópskej oblasti.

 

Odvetou za revolučné vystúpenie národov monarchie bolo zo strany Františka Jozefa rušenie dosiahnutých výhod z rokov 1848 – 1849. Obnovil absolutistické zriadenie a sám sa postavil do čela vlády. V krajine prišlo k nastoleniu policajného režimu.

 

Nevyjasnený postoj zastával František Jozef v zahraničnej politike. Počas krymskej vojny (1853 – 1856) si Rakúsko kvôli lavírovaniu vo veci priateľstva k Rusku na jednej strane a Anglicka a Francúzska na strane druhej, znepriatelilo Rusko. Tento obojaký postoj ho priviedol do medzinárodnej izolácie a nesprávne zhodnotenie zahraničnopolitickej situácie i do vojny s Francúzskom a Sardíniou v r. 1859. Vtedy cisár osobne zasiahol do priebehu bojov, keď sa postavil do čela armády. Ako vojvodca však nemal nadanie a po niekoľkých porážkach bol nútený definitívne odstúpiť Lombardiu. Ďalšou ranou bola strata Benátska po prehratej rakúsko-pruskej v r. 1866.

 

Po týchto, pre krajinu citeľných stratách, prišlo v Rakúsku k liberalizácii politického systému a jeho vyvrcholením bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v r. 1867. Monarchia sa rozdelila na dve časti, mala dve hlavné mestá, dva oddelené parlamenty a pomerne neprehľadný systém spoločných a samostatných ministerstiev. Rakúsko-Uhorsko odteraz malo spoločného iba panovníka, armádu, zahraničnú politiku a menu. Vytvorenie duálneho štátu monarchiu však neposilnilo, skôr naopak. Dalo voľný priechod vlne nacionalizmu a vo svojej podstate priviedlo krajinu k zániku. Liberálne vlády v r. 1867 – 1879 zaviedli pokrokový školský, tlačový a volebný zákon.

 

Postavenie Františka Jozefa na medzinárodnej scéne sa postupne oslabovalo. Jeho niekdajšia snaha o zviditeľnenie krajiny i seba samého upadala a postupne sa sťahoval do úzadia na medzinárodnej scéne i v domácej politike. Františkova úloha cisára začala byť viac-menej reprezentatívna. Po r. 1893 vlády čelili vlne nacionalizmu a nadstranícky cisár v nej plnil dôležitú integrujúcu úlohu.

 

V Bratislave na pamiatku cisára Františka Jozefa I. bol postavený most, ktorý niesol jeho meno (terajší Starý most). Stavba trvala na vtedajšiu dobu neuveriteľných 16 mesiacov (1889 – 1890) a František Jozef sa osobne zúčastnil na jeho otvorení.

 

Dožil sa  vypuknutia prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej zomrel. Po smrti bol pochovaný v Kapucínskej krypte vo Viedni.

 

František Jozef stál na čele rakúsko-uhorského mocnárstva šesťdesiatosem rokov, ako jeden z najdlhšie panujúcich monarchov v dejinách. Bol medzi ľudom obľúbený, stal sa symbolom starej habsburskej tradície a zárukou spravodlivosti.

 

 

 


Fotogaléria



Notice: Undefined index: id in /nfsmnt/hosting1_1/b/3/b3b46c20-6a27-4615-8372-e7ac4390fcbf/petrzalcan.sk/web/files/aktuality.php on line 69

Autor: Petrzalcan | 08.06.2014 | zobrazené: 1747 x |


Podobné články

• Bitka pri Viedni a Krvavá ulička v Haiburgu (12.09.2019)
• Prešporok a víno (04.09.2019)
• Po Moháči sa stal Prešporok korunovačným mestom (29.08.2019)
• Čakalo sa na bezmesačnú noc (11.08.2019)
• Pred 100 rokmi nebola ešte Petržalka súčasťou Československa (07.08.2019)

Komentáre

FOTOGALÉRIA

Petržalské bunkre
/