Petržalský chodec, alebo ulička medzi dvomi autami

Tak chôdza je vraj alternatívny spôsob dopravy. Keby bicykel, nepoviem, ale chôdza... Podľa toho ako to vyzerá v Petržalke asi aj áno.  Lebo ostatné štyri roky v našej samospráve boli najmä o autách. Že bez výsledku, je už druhá vec.

 Tri roky sa intenzívne, ako citujem zo stránky mestskej časti,  zaoberali parkovacou politikou. Spracoval sa dokument Postup riešenia statickej dopravy, spolupracovalo sa na parkovacej politike celého mesta, Výskumný ústav dopravný riešil a analyzoval možnosti zavedenia regulovaného parkovania. Treba pochváliť, teoretické práce urobené. Poďme však do reality, za volebné obdobie pribudlo 200 nových parkovacích miest a čo je pri chýbajúcich asi 30 tis. menej ako 1 promile z potrebného. Koľko za ten čas pribudlo nových áut si radšej ani nepredstavujem, ale iste viac ako 200. Čiže počet parkovacích miest sa vlastne zmenšil.   No a posledná správa – obyvatelia okolia Röntgenovej odmietli parkovací dom, čiže nebude. Svedčí to o nedostatočnej práci s verejnosťou, slabom zapojení obyvateľov do prípravného procesu, veď tak ako to býva – vyplašení ľudia sa dozvedeli, že sa ide stavať, tak radšej povedali NIE, nech by to  bolo pre nich aj užitočné. A nepostavil sa ani žiaden iný, hoci len taký maličký symbolický tzv. predvolebný. A to už je vážne !

Ale snaha čo najbližšie zaparkovať pri svojom dome, frustrácia z nedostatku miest, autá parkujúce na chodníkoch nechávajúce len úzku (áno, až 1,5 m širokú) uličku, ktorou sa dá prebehnúť, ale nie sa so susedom zastaviť na pár viet, sú zástupným problémom. Problémom je celková automobilová doprava v mestách a obciach. Je zaujímavé, že máme viacej dopravných nehôd v mestách ako mimo obec, rovnako je viac v mestách a obciach ťažko aj ľahko zranených, hmotné škody sú zhruba rovnaké v obciach aj mimo. Žiaľ, alkohol sa na nehodách v mestách a obciach podpisuje 3 krát viac ako mimo obcí. (zdroj štatistika ministerstva vnútra). Autá  spôsobujú hluk, ktorý vážne narušuje spánok a celkovú kvalitu života. Rovnako exhaláty, treba pripomenúť že okolo najrušnejších ulíc vzniká pás zvýšených koncentrácií. Mikročastice , oxidy dusíka, stopy platinových kovov z katalyzátorov, a platina vstupujú aj do reakcií v našom tele, zrejme sa podpisujú aj pod rôzne čoraz rozšírenejšie alergie.  Bronchitída, astmatické záchvaty a pod. A ešte aj potreba ďalších a ďalších parkovacích miest.

Že sa to dá aj inak ukazuje štajerské mesto Graz so skoro 300 tis. obyvateľmi, inak nedávno európske hlavné mesto kultúry. Dalo by sa písať ako znížili rýchlosť v meste, znížili (!)  počet parkovacích miest a zvýšili parkovacie poplatky, ako majitelia elektromobilov parkujú lacnejšia či až bezplatne, ako sa počíta nielen s cyklotrasami , ale aj trasami pre chodcov obsahujúcimi rôzne skratky a priechody. Výsledkom je Modal split ( r.2008 ) : 20% MHD, 16% na bicykli, auto 45%  a 19% pešo. V Bratislave sme mali vyšší podiel MHD, ale veľmi nízke % pešej chôdze na úrovni 4-5 %

Trochu zdĺhavý úvod k na začiatku spomenutej alternatíve – chôdzi. Mohol by som spomenúť aj cyklistickú dopravu, ale chodíme predsa len dlhšie ako sa bicyklujeme a chodiť sa dá úspešne aj keď je mínus desať, prípadne chodiť sa dá aj o paličke – bicyklovanie o paličke je skutočne výnimočné. Najmä na písanie o cyklistickej doprave sú lepší odborníci, ako autor. Chôdza je náš najprirodzenejší spôsob pohybu, väčšina z nás od cca 1 roku života vie chodiť. Mnoho z nás od stredného veku vyššie, či s nejakou nadváhou sa možno až závistlivo díva na bežiacich okolo nich, sami však máme pochopiteľný psychický blok začať behávať, iste by som, funiac a potiac sa, vyzeral viac ako smiešne, myslíme si. (autor  vie svoje) Ale chodiť sa dá kedykoľvek a do vysokého veku. Spomeňme si na našich starých rodičov, ja som ich nikdy nevidel behať. Ale do susednej dediny, na pole ale často aj do práce sa chodilo pešo aj dlhšie trasy, platilo to aj o menších mestách, kde nebolo MHD. Rímske légie boli známe svojim pešími postupmi, ale aj liptovskí murári sa z letných murovačiek na dolnej zemi vracali domov pešo.  Aj Tolkien nazval jednu z ústredných postáv svojej trilógie jednoducho a výstižne :Chodec.

Pohyb pešo je aj veľmi komunikatívny. Zatiaľ čo pre vodiča sú ostatní šoféri často porovnávaní s rôznymi zvieratami a chodci sú nepriatelia, pre pešiaka nemajú iní chodci konkurenčný význam, za peknou chodkyňou sa dá bez väčšieho rizika obzrieť. Skúste to na dobu väčšiu ako jedna sekunda urobiť v aute.... Rovnako sa dá v zásade kdekoľvek zastaviť. A pozerať sa – na stromy, kvety. Či na nový typ zaparkovaného auta – teda ak bude mať kde, aby sme nezabudli na tému. A kontaktom a komunikáciou nie je ani tlačiť sa na seba v autobuse MHD. Tu si skôr bránime svoj osobný priestor a skôr stuhneme, keď nám do neho niekto vlezie. Skúste sa srdečne rozprávať s niekým kto stojí 20 cm od vás. Túto techniku viac využívajú výcvikoví seržanti u námornej pechoty, keď krikom z takejto blízkosti chcú zlomiť psychiku nováčika.

Čo potrebujeme  sú chodníky, dostatočne široké aby sa mohli na nich ľudia vyhnúť. Či naopak zastaviť sa v rozhovore a nezavadzať ďalším. Aby to nebola tá 1,5 m úzka ulička medzi autami. Potrebujeme okolo chodníkov stromy – ideálne listnaté, v lete tienia a v zime prepustia svetlo. Zaujímavým pokusom v lete je pozorovať a porovnávať rytmus chôdze návštevníkov rôznych chodníkov rôznych ulíc a námestí. Rýchlosť chôdze na nezatienených miestach je vyššia ako na chodníku pod stromami. Tak ako sa stavajú (mali by sa stavať) cyklotrasy, potrebujeme aj chodecké trasy. Oddelené od cyklodopravy, lebo niekde odzadu sa rútiaci bicykel je tichý zabijak. Potrebujeme priechody  - viac mostíkov ponad Chorvátske rameno, jednoduchý a bezpečný prechod cez železničnú trať medzi Dvorami 4 a Dvorami 5 a 6.Podobne z Dvorov 4 ku Auparku (s malým a – čiže k Sadu J.Kráľa). Prirodzený a starý koridor do centra mesta, ktorým medzi 1891 až 1913, kým nebola postavená tzv.Viedenská električka vtedajší petržalčania chodili najmä pešo, máme zničený. Druhým takým je Most SNP, ale ako strašne vyzerá chodník od Auparku (s veľkým A) po ľavej strane Sadu smerom k mostu. Denne tam chodia stovky ľudí a chodník roky rokúce vyzerá rovnako - zle.  S osemprúdovou cestou medzi Petržalkou a Sadom asi nič neurobíme, stoja aspoň mostíky. Trasa od TPD a Bosákovej ku Sadu je komplikovaná, úzka a sem tam aj nejaké schody. Nič pre potešenie či mamičku s kočíkom. Keď (ak) sa postaví povrchová električka, vzniknú ďalšie priečne bariéry pre chodcov. Čitatelia z Lúk či Ovsišťa by iste vedeli poradiť aj ďalšie potrebné pešie trasy.

Vždy ma pobaví príbeh tzv. petržalského korza. Lebo to je práve prípad diaľkovej pešej trasy a nie korzo. To nevzniká tak, že sa chodcom postaví chodník vlastne korzo a povie sa : tu budete korzovať. Naopak, z miesta kde si najprv ľudia zvykli korzovať sa stáva korzo.

Chodec z povolania Juraj Puci (zomrel v 2013) už pred 20 rokmi vytváral necestovné poriadky, v ktorých bol uvedený čas, za ktorý sa dá pešo prejsť medzi jednotlivými miestami rôznych miest – takúto zaujímavú mapu mali napr. Košice. Smerové tabuľky s označením, za koľko minút sa dá napr. dôjsť z Ovsišťa na Lúky aj s vyznačením najoptimálnejšej trasy by mohli byť pre mnohých inšpiráciou. Autá takéto plánovače ciest majú na webe aj GPS navigáciách, na cyklistických trasách sú takéto smerovníkmi aj s priemernými časmi na dojazd, ale pre chodcov Petržalke nič podobné  nie je, pokiaľ práve nejdeme po červenej značke z Devínskej Kobyly na Kamzík (dokonca to ani nie je v Petržalke...)

Všimli ste si, že zanikli tzv. chodníkové hry detí ? Dokonca aj detskými kresbami a kriedami pomaľovaný chodník som videl už dávno. Potrebujeme na to ihriská, s hracími prvkami, postupne sa aj ohrádzajú, nízkymi ale predsa len plotmi. Chápem, že obnova  ihrísk nie je lacná a treba ich chrániť. Ale stratili sme tak tvorivú spontánnosť.

Tak ako rieky ústia do mora, aj chodníky by mali ústiť do svojej najširšej časti – námestia. Vybudovať občiansky akceptovateľné centrálne námestie  v Petržalke sa rýchlo nedá. Máme však mnoho malých či menších miest, kde sa to dá. Námestie je aj miesto, kde sa niečo deje, bolo vždy, už od staroveku, kontaktným miestom mesta. Miestom aj náhodných stretnutí, aj príležitosť aby deti videli iné deti, aby videli ako sa obliekajú, správajú. A námestie je zase príležitosť pre chodcov, keď po námestí sa nemusí len šliapať, keď sa dá korzovať. Ale to už je na inú úvahu.

Ernest Huska 

Podpredseda Petržalského okrášľovacieho spolku

Podobné články

Komentáre