S Vianocami sa spája mnoho tradícií a chutí. Napríklad perníky. Viete, že to vôbec nebolo vianočné pečivo? Odkiaľ perníky pochádzajú?
Medovník má veľmi starobylý pôvod. Pečivo z medu a múky poznali už v starovekom Egypte (našli sa dokonca pri prieskume pyramíd), ale aj v antickom Grécku a v Ríme. Konkrétne zmienky o výrobe perníka sa v Európe objavujú už v 13. storočí. Prvá zmienka o perníku v Čechách pochádza z doby luxemburskej, z roku 1335. Vtedy sa perník predával pri sviatkoch a posvietení v Turnove.
Perník či medovník, je vlastne sladké pečivo hnedej farby, ktorého pôvodná receptúra sa s skladá z medu, múky a korenia. Neskôr sa jeho receptúra začala upravovať a dnes ho poznáme ako zmes pšeničnej a ražnej múky, mlieka, vajec, karamelizovaného cukru, medu, škorice a klinčeku. No v jednotlivých krajinách majú perníky rôzne príchute, práve vďaka koreniam a bylinkám. V Anglicku ide o zázvor, v Čechách napríklad medovku, v Rusku bobuľové ovocie a neskôr v Amerike citrónová glazúra.
Počas jeho prípravy by sa po zmiešaní všetkých ingrediencií malo cesto nechať niekoľko týždňov odležať, aby mohlo vykysnúť. Zaujímavosťou vlastnosťou perníkového cesta je, že surové ani upečené nestráca časom na akosti ani na chuti, ale naopak sa zlepšuje.
V Prahe sa podľa písomných prameňov museli perníkári usadiť už pred rokom 1324. V staromestských zápisoch z rokov 1324 – 1393 nie je síce uvedený ani jeden perníkár ako novoprijímaný mešťan, ale v období 1344 – 1353 sa perníkár zaručil za iného novoprijímaného. To znamená, že tento perníkár musel byť právoplatným mešťanom staromestským už pred rokom 1324.
Od začiatku 15.storočia do roku 1419 napočítal Z.Winter v Prahe osemnásť perníkárov. V období 14. a 15. storočia boli výrobky perníkárskeho remesla luxusným tovarom, ktorý sa dostával na stôl iba v najbohatších domácnostiach. Z tohto dôvodu nachádzal perníkár odbytiská vo veľkých mestách a do ostatných miest so svojimi výrobkami iba zachádzal. Najdrahšie boli samozrejme korenia, ktoré dodávali perníkov špecifickú chuť. Ale drahé boli aj formy.
Formy si vyrábali predovšetkým sami pernikári, v staršom období ich umelecká hodnota dosahovala pozoruhodnú úroveň. Tým, že technika výroby drevených medovnikárskych foriem sa dedila z generácie na generáciu, formy si zachovali až do konca 19. storočia, keď ich používanie začalo ustupovať plechovým formám.
V období husitských vojen došlo k stagnácii pernikárskej výroby v Čechách, pretože hneď na začiatku husitského hnutia bolo pernikárstvo spolu s inými luxusnými remeslami odsudzované. Ako už bolo uvedené, nebolo perníkárov nikdy veľa a pracovali pre vzdialené trhy. Preto tiež nemali väčšinou možnosť zakladať vlastné cechy a združovali sa do cechov s remeslami príbuznými – s pekármi, pekármi koláčov a mlynármi. V spojení s týmito remeselníkmi predstavovali obvykle po mäsiarov druhý najväčší cech medzi cechmi potravinárskymi.
O tom, ako vlastne vyzerali perníky v 14. až 16. storočí, sa na našom území nezachovali žiadne doklady. Predpokladáme, že perníkari najprv tvarovali perníky z voľnej ruky a až neskôr začali používať drevené formy s reliéfnou rezbou. Formy zo 16. storočia, ktoré sa ojedinele zachovali v zahraničí, predovšetkým v Nemecku, majú náboženské námety. Z roku 1641 pochádza zoznam perníkárskych foriem, ktoré používal vo svojej dielni pražský perníkár Sebastian Petrášek. Je z neho zrejmé, že k náboženským námetom zo 16. storočia pribudli v 17. storočí námety svetské, ktoré takmer všetky pretrvali do konca 19. storočia.
Najznámejšie strediská výroby medovníkov u nás boli v okolí Prešporka, Trnavy, Pezinka, Modry, Hlohovca či Topoľčian. V archívoch sa dochovalo meno medovnikárskej rodiny Farských z Topoľčian, mnohé mená medovnikárov z Trnavy (Jentschke, Vašina, Aranyosi, Zentko, Barinovci, Gerlici) a štúdium archívov iných miest by určite vydalo ďalšie mená.
Ďalej to boli Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Kremnica, Nová Baňa, ale i v oblasti Zvolena, Ružomberka, Rajca, Žiliny, Martina či Trstenej. Medzi známych medovnikárskych majstrov v polovici 19. storočia patril Juraj Geržo z Banskej Štiavnice, u ktorého sa pravdepodobne vyučil posledný významný banskoštiavnický medovnikár a voskár Juraj Velics. Ďalšou známou medovnikárskou rodinou boli Pribišovci na Liptove. Známy bol Jozef Pribiš, ktorý mal dielňu v Partizánskej Ľupči. Tu začínal i Pavol Pribiš, ktorý sa presťahoval do Ružomberka. Jeho syn Rudolf Pribiš prišiel roku 1911 za tovariša do Rajca, kde sa priženil do starej medovnikárskej rodiny Kalužayovcov (Andrej Kalužay bol spomínaný v zozname rajeckých remeselníkov už roku 1774) a pozdvihol kalužayovské medovnikárstvo. Svoje výrobky predával na Liptove, Orave, Považí, ba dokonca aj v južných oblastiach Slovenska. Z Prievidze treba spomenúť medovnikárske rodiny Ertlovcov a Adámikovcov, v Kremnici rodinu Hauríkovcov, vo Zvolene F. Libotovského, v Banskej Bystrici A. Lohnera, v Žiline J. Kianičku a J. Baučeka, v Martine rodinu Koreňovcov a v Trstenej E. Zucaya.
NO a na východe to boli centrá medovnikárstva na Spiši, kde dominantné postavenie patrilo Levoči, spomína sa však aj Kežmarok, Spišské Podhradie, Spišská Sobota, Gelnica a ďalej na východ Stará Ľubovňa, Bardejov, Prešov, Košice, Sabinov a Michalovce. K posledným levočským cechmajstrom patrili majstri medovnikári Wilhelm Kalix v polovici 19. storočia a Albert Spengel na prelome 19. a 20. storočia, ktorí si formy aj vyrezávali. Ako ďalší významní medovnikári sú spomínaní Lindtnerovci zo Spišskej Novej Vsi, J. Szarody z Michaloviec, Elischerovci z Levoče, K. Láni zo Starej Ľubovne, Gabriel Šoltýs zo Stropkova či Emerichus Mende a Ján Kudič z Bardejova.
Obdobie 17. storočia znamená nástup konjunktúry perníkárskeho remesla. Tento nástup bol najprv brzdený tridsaťročnou vojnou, ale v období po nej nasledujúcom začína výroba perníka narastať do takej miery, že od 18. storočia prestáva byť perník luxusom a stáva sa prístupný širokým vrstvám. Od polovice 17. storočia sú tiež na našom území zachované datované perníkárske formy. V prvej polovici 19. storočia pernikárska výroba kulminuje a od druhej polovice 19. storočia začína perníkárske remeslo postupne ustupovať rozvíjajúcej sa cukrárskej výrobe. Hlavný podiel na tomto jave má rozširovanie priemyselnej výroby repného cukru, ktorého spracovanie poskytuje oveľa širšie možnosti v sortimente. Perníkárske dielne boli postupne premieňané na dielne cukrárske, až na začiatku 20. storočia mizne perníkárska výroba úplne.
zdroj: web, ÚLUV, Múzeum pernikárstva