Osvietený panovník Jozef II.

Jozef II. sa narodil 13.marca 1741 ako štvrté dieťa, no bol prvým synom. Teda nástupcom. Bol pokrstený ako Jozef Benedikt August Johannes Anton Michael Adam.

Tak ako aj ďalší jeho súrodenci, aj Jozef bol vychovávaný v katolíckom duchu, na čo kládla veľký dôraz jeho matka, Mária Terézia. Bol veľmi nadaný. Už  ako šesťročný vedel čítať aj písať v niekoľkých jazykoch. Medzi učiteľov a vychovávateľov, ktorí sa starali o mladého nástupníka trónu, patrili gróf Kaunitz, Karol Anton von Martini, Johann Krištof von Bartenstein a aj gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár. Podľa niektorých historikov mal práve Karol Batthyányi na Jozefa najväčší vplyv. Jozef začal prejavovať veľký záujem o osvieteneckú filozofiu a Voltairea, ktorého knihy aj čítal.

Jozef počas svojho života podnikol veľa ciest po celej Európe. Cestoval inkognito ako gróf Falkenstein. Ale so sieťou hotelov to nemá nič spoločnéJ Bol to jeden z titulov, ktoré zdedil po otcovi. Na týchto svojich cestách sa stretával s obyčajnými ľuďmi a vďaka týmto stretnutiam sa chcel vcítiť do ich života. Práve tieto poznatky, ktoré získal na svojich početných cestách, boli východiskom pre jeho neskoršie reformy.

Jozef nemal s matkou Máriou Teréziou veľmi dobrý vzťah. Prejavovalo sa to aj v období, keď vládol ako spoluvládca, kedy často dochádzalo k ich vzájomným konfliktom. Jozef II. chcel presadzovať svoje myšlienky a názory, no tie boli často v rozpore s matkinými predstavami. Oveľa lepšie vychádzal so svojím otcom Františkom Lotrinským, ktorého nečakaná smrť dňa 18. augusta 1765 ho veľmi zasiahla.

Jozef ako následník trónu sa prirodzene musel podriadiť sobášnej politike svojej matky. Jeho manželkou sa stala  vnučka Ľudovíta XV. Izabela Parmská. S ňou sa nakoniec aj 6. októbra 1760 oženil. Jozef sa do svojej manželky zamiloval, tá ale jeho city neopätovala. 27. novembra 1763 zomrela Izabela Parmská vo veku 21 rokov na kiahne. Dovtedy prekonala 2 potraty a dva roky po svadbe porodila prvú dcéru, Máriu Teréziu. Žiaľ, aj tá vo veku 8 rokov zomrela na zápal pľúc. Ďalšie dieťa, Mária Kristína, zomrela hneď po narodení.

Jozef po smrti Izabely osamel, utiahol sa do seba a nebol schopný mať ďalší vzťah.

No matka naliehala. Podvolil sa, najmä z dôvodou zabezpečenia dediča. 23. januára 1765 si  vzal za manželku nemeckú princeznú z wittelsbachského rodu, Máriu Jozefínu Bavorskú. Jozef a Mária Jozefína boli príbuzní – ich matky boli sesternice. No ani s druhou žeou nemal dediča. Keď zomrela, tretí raz sa neoženil.

Jozef II. podporoval náboženskú toleranciu, chcel znížiť moc cirkvi, oslobodiť nevoľníkov od feudálnych bremien a odstrániť všetky obmedzenia a zákazy týkajúce sa obchodu a vzdelania. V týchto myšlienkach sa podobal na pruského panovníka Fridricha II., ruskú cárovnú Katarínu II. a aj na svojho mladšieho brata, ktorý po jeho smrti vládol ako Leopold II. Všetci títo panovníci sa považujú za osvietenských vládcov 18. storočia. Takisto aj Jozef II. bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus. Tiež sa snažil aj o zrušenie nevoľníctva.

V roku 1764, teda ešte počas života svojho otca Františka Lotrinského, bol Jozef korunovaný vo Frankfurte za rímskonemeckého kráľa, neskôr, po jeho smrti v roku 1765, sa stal aj rímskonemeckým cisárom a bol vymenovaný za spoluvládcu Márie Terézie v rakúskych dŕžavách.

Prvý z veľkých patentov, ktoré Jozef II. zaviedol, bol Tolerančný patent. Do platnosti vstúpil 13. októbra 1781 v rakúskych krajinách a 25. októbra 1781 v Uhorsku. V skutočnosti však išlo o sériu nariadení, ktoré upravovali problematiku tolerancie v rôznych častiach monarchie. Dôvodom k vydaniu tohto patentu bola snaha prispôsobiť sa európskemu trendu a súčasne sa vyrovnať s existenciou evanjelického náboženstva. Tolerančný patent vyhlásil túto evanjelickú menšinu za legálnu, vďaka čomu sa zviditeľnila a mohlo sa na ňu cielene pôsobiť ideologicky, politicky a ekonomicky. Tolerančný patent zrušil cirkevný monopol katolíckej cirkvi v rakúskych korunných krajinách a okrem katolíckeho vierovyznania povoľoval aj luteránske, kalvínske a ortodoxné kresťanstvo. Nešlo tu však ešte o zrovnoprávnenie týchto vierovyznaní, ale o ich tolerovanie. Na základe tohto patentu sa mohli títo veriaci slobodne hlásiť k svojmu vierovyznaniu. Mali povolené stavať si kostoly, ktoré však nesmeli mať veže. Bola zakázaná diskriminácia v cechoch. Protestanti mohli vďaka tolerančnému patentu zastávať verejné úrady a funkcie, mohli vlastniť majetok a aj získať meštianske právo. Tolerančný patent sa považuje za zásadný zákon v otázke slobodného vierovyznania.

Od 2. januára 1782 bola podobným spôsobom tolerovaná aj židovská viera. Židia sa odvtedy mohli venovať väčšine bežných povolaní, mohli študovať na univerzitách a v niektorých oblastiach mohli vlastniť aj pôdu. Bolo zrušené označovanie žltým krúžkom a mohli byť oslovovaní „pán“. Naďalej však nemohli napríklad pracovať v štátnych službách.

1. novembra 1781 bol v rakúskych a českých krajinách (v roku 1785 aj v Uhorsku) vydaný tzv. Patent o zrušení nevoľníctva. Na základe neho bolo zrušené nevoľníctvo a bolo nahradené miernejším stavom, a to poddanstvom. Na základe toho neboli poddaní priamo závislí na vrchnosti, či už šľachtickej alebo cirkevnej. Táto zmena tiež znamenala, že poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať, vznikla možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. To predtým bez súhlasu nesmeli urobiť. Z poddanstva bolo možné sa vykúpiť. Upravil sa aj čeľadnícky poriadok.

Nepriamym dôsledkom tohto patentu bol nárast vzdelanosti, pretože oveľa viac ľudí mohlo slobodne študovať, a taktiež nárast podnikateľskej činnosti, pretože roľníci mohli odísť do miest, kde sa zamestnali v továrňach, čo výrazne podporilo priemyselnú revolúciu.

V roku 1786 sa pokúsil o zdanenie všetkých obyvateľov vrátane privilegovaných vrstiev. To sa mu však v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami (18. marca 1785). Spojil tak napríklad Liptovskú, Turčiansku a Oravskú stolicu. Po jeho smrti sa však toto jeho nariadenie zrušilo.

Podobné články

Komentáre