Migranti za hranicou a strach niekým živený

Na aktuálnu tému migrantov v blízkosti Rakúsko-Slovenských hraníc prinášame blog Ivety Plšekovej: 

V krajine našich susedov, v Rakúsku je téma utečencov súčasťou života občanov už niekoľko rokov. Či skôr desaťročí.

Rakúsko je krajina s bohatou tradíciou práce s migrantami. Bez rozdielu či ide o utečencov z krajín, kde je vojna, nedemokratické režimy alebo v prípade ekonomických migrantov. Aj preto je Rakúsko dnes pripravené a zvláda nápor utečencov bez mediálnych búrok. Rakúšania prijali Slovákov i Čechov v dobách po roku 1948 i po roku 1968. Prijali v časoch totality Poliakov, Maďarov a nemali problém ani s utečencami z Bosny a Hercegoviny pri vojne na Balkáne. Dnes prichyľujú Iračanov, Sýrčanov, Afgáncov i Ukrajincov.

Prihraničné obce  ako Wolfstahl, Hainburg či Berg  pracujú s novou vlnou migrantov už od 22.júla tohto roku. Kraj prostredníctvom vybranej firmy vyhľadal pre imigrantov ubytovanie (majetok samosprávy, súkromné domy a pod.) a teraz sa o nich firma v spolupráci s charitou a samosprávou starajú. Môžu sa voľne pohybovať v obci, večierku majú o 22.hodine. Vo Wolfstahli je rodina 6 detí bez rodičov - sú to siroty z Afganistanu. Žijú momentálne s najstarším bratom, ktorý má 22 rokov a hovorí anglicky, najmenšie  dieťa nastúpi od septembra do škôlky. Ostatné deti pôjdu do škôl. Ďalšou rodinou je rodina z Iraku - otec, mama a dve deti vo veku 5 a 11 rokov. Poslednými vo Wolfstahle sú mladí dvaja muži z Afganistanu. Všetci dostávajú vreckové, nejaké peniaze na oblečenie, denne sa učia nemecky s učiteľom, ktorý dochádza z Bergu.  Všetci sa starajú, aby „nováčikovia“ zapadli do komunity. Miestni ľudia na čele s poslankyňou zastupiteľstva Zuzanou, Slovenkou žijúcou vo Wolstahle, robia zbierky šatstva a školských potrieb pre týchto ľudí. Strach nemajú.

Ľudia sú preverení políciou, vzali im odtlačky prstov, fotky, spísali s nimi protokoly, experti poznajú či hovoria pravdu, alebo nie o mieste, odkiaľ pochádzajú, parafrázujem starostu obce. Imigrantov môže prezradiť dialekt, ktorý nemusí sedieť  s tým, čo imigrant dokladuje a potom má problém. Ľudia, ktorí prišli do prihraničných obcí ale prešli kompletnou kontrolou vrátane zdravotnej.

Podobne je na tom Hainburg. Tu sa o tému zaujíma miestny poslanec Rasťo, tu žijúci Slovák. V Haiburgu je od júla 40 migranov, dokonca aj z Ukrajiny. Majú pribudnúť  ďalší, ale strach nikto nemá. Každý to berie ako normálnu vec.  Haiburg zriadil horúcu telefónnu linku, kde sa občania môžu na čokoľvek k tejto téme opýtať. Zväčša ľudia chcú pomôcť a pýtajú sa čo momentálne môžu pre migrantov priniesť.

S tureckou, afgánskou či inou menšinou majú v týchto obciach bohaté skúsenosti. Niektorí z migrantov sú dokonca miestnymi poslancami. Dôvod na paniku zo strany Slovenska nevidia. Podľa nich slovenskej strane nič nehrozí. Na hranici v Bergu štát stavia kontajnery. Ešte v nich nikto nie je. Možno o 3 týždne. Hovorí sa o Sýrčanoch, 2 až 3 rodiny s deťmi. Aj starostovia z obcí sa zaujímajú o to, ako bude o nich postarané. A chcú informovať aj starostov zo Slovenska (Jarovce, Rusovce, Čunovo) na spoločnom stretnutí budúci týždeň.

Kto teda šíri poplašné správy? Kto rozdúchava najtemnejšie pudy a nenávisť vznikajúcu z nevedomosti? Kto vsádza na predsudky a možno aj na jednoduchosť ľudí, ktorí v skutočnosti žiadneho cudzinca nepoznali a ich názor je formovaný filmami a televíznymi správami ?

Reálne by o problémoch mala informovať vláda. Tá disponuje alebo by mala disponovať  najobjektívnejšími faktami a informáciami a mala by ich denne ponúkať verejnosti za účelom dobrej informovanosti. Nie za účelom šírenia paniky. Lebo len tam, kde je dostatok informácií nemajú šancu prepukať panika, nenávisť, strach a ich následky.

Bola som sa pozrieť v týchto obciach, veď žijem v Petržalke, ktorá s hranicou v Bergu susedí. Hovorila som so Zuzanou, Rasťom i starostom Wolfstahlu. Videla som všetko čo som vidieť mala a počula na mieste všetko, čo som počuť potrebovala. Panika ma nechytá. Nikdy si totiž obraz netvorím iba z novinových headlinov. Chýba nám ten dobre zabehnutý rakúsky systém práce s informovanosťou občanov, chýba nám ten dobrý systém práce s imigrantami. Sme mladá krajina, ktorá stále nesie biľag postkomunistickej krajiny so všetkými sprievodnými javmi, ktoré z toho vyplývajú. Xenofóbia a strach z neznámeho sú jednými z nich.

No tí, ktorí majú moc, funkcie v štátnej správe i samospráve by mali nájsť odvahu k tejto téme zaujímať postoj, jasné rozhodnutia a poskytovať verejnosti dostatok pravdivých informácií.

Premýšľam či toto náhodou nie je panika živená úmyselne. Blížia sa totiž  parlamentné voľby. Téma migrantov výrazne prekrýva problémy v zdravotníctve, školstve, problémy s riešením nezamestnanosti i kauzy 4 ročného vládnutia (CT, vlaky zadarmo, Váhostav, zabetónovaní  Kelti na Bratislavskom hrade a vivat garáže). 

To je jedna stránka veci. Druhá sa týka parlamentnej matematiky, ktorá hovorí, že Smer už sám vládu nepostaví. Potrebuje spoľahlivého partnera. Do úvahy pripadá strana, ktorej preferencie nie sú stále istotou a tak jej treba pomôcť. Tá strana má ale hlavnú agendu  už roky založenú na nenávisti voči iným národnostiam a národom. A tak sa sama v duchu pýtam, či zdržanlivý postoj tejto vlády nie je účelovou hrou ako si nájsť partnera na spoluvládnutie.

Iveta Plšeková

poslankyňa mesta Bratislavy a viceprimátorka

foto: príklad integračných kampaní v Rakúsku ( z roku 2013)

Podobné články

Komentáre