V čase, kedy sa slovenské súdnictvo zmieta s kauze mafiánskeho preplatenca treba spomenúť osobnosť slovenských dejín, ktorá výrazne a pozitívne formovala právny systém v ČSR.
Asi každý Bratislavčan pozná Fajnorovo nábrežie. Nachádza sa pri Dunaji, v mestskej časti Staré Mesto a do roku 1918 malo názov Fadrusz János Quai alebo Fadrusz János-kőpart podľa Jána Fadrusza, uhorského sochára.
Dnes na Fajnorku, ale ľudovo hovoria Bratislavčania tomuto nábrežiu, nájdete osobný prístav, Slovenské národné múzeum, štátnu priemyselnú školu strojnícku a právnicku a Filozofickú fakultu Univerzity Komenského.
Nie každý ale vie, kto bol Vladimír Fajnor. Tento významný právnik študoval na gymnáziu v Hradci Králové, Uherskom Hradišti, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, do 1893 v Šoproni. Právo vyštudoval v Berlíne a Budapešti, titul doktora práv získal v roku 1900. Politicky sa zblížil najmä s M. Hodžom. Od roku 1901 pôsobil ako advokát vo Zvolene. Počas pôsobenia vo Zvolene pracoval aj ako redaktor Zvolenských novín a bol zakladateľom Meštianskej banky a spoluzakladateľ Zvolenskej ľudovej banky.
Po vzniku Československa pôsobil krátky čas (1918-1919) ako zvolenský župan v Banskej Bystrici. Od roku 1919 bol prezidentom Vrchného súdu v Bratislave a v rokoch 1931-1939 pôsobil ako prezident Najvyššieho súdu ČSR v Brne. Zastával aj post ministra. V úradníckej vláde Jana Černého (september 1920 - september 1921) bol ministrom pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy.
V prvej úradníckej vláde generála Jana Syrového (22. september - 4. október 1938) zastával post ministra spravodlivosti. V druhej úradníckej vláde generála Syrového zastával post ministra spravodlivosti a správcu ministerstva pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy. Po oslobodení bol jedným zo 4 československých právnikov, ktorých nominovali a zapísali do zoznamu členov Stáleho arbitrážneho dvora v Haagu.
V roku 1945 sa stal zástupcom ČSR pri Stálom medzinárodnom rozhodcovskom súde v Haagu.
Prednášal na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v roku 1922 bol menovaný docentom a v roku 1936 univerzitným profesorom. Významne prispel k položeniu základov česko-slovenského právneho systému. Podieľal sa na rozvoji slovenskej právnickej tlače a terminológie. Bol autorom resp. spoluautorom právnického slovníka, monografických prác, štúdií a článkov v odborných časopisoch. Bol spoluzakladateľom a v rokoch 1920-1936 aj redaktorom Právneho obzoru. Spoluzaložil Právnickú jednotu na Slovensku, ktorej predsedom bol v rokoch 1920-1936. Bol členom Učenej spoločnosti Šafárikovej.
Zomrel 5.januára 1959 v Bratislave.