Keď sa v Bratislave, vtedy ešte Prešporku, pálili knihy

Pálenie bol extrémny prípad cenzúry od staroveku do I. polovice 20. storočia.  Pálenie spisov bolo tajné alebo verejno-demonštratívne,  dobrovoľné alebo vynútené výnosom súdu.

Pálení veľkého množstva rozličných kníh, ktoré je verejnou akciou sa konalo často proti knihám inovercov. 

Jedným z prvých známych príkladov verejného pálenia knihy, ktorý je nositeľom temer všetkých jeho spomenutých znakov, je tragický záver Wešeléniho sprisahania na konci 60. rokov 17. storočia. Pred prešporské Judicium delegatum bol predvolaný medzi inými obžalovanými aj kňaz Mikuláš Drábik, ktorý bol obvinený z toho, že vo svojej knihe Lux in tenebris vyzýva Rákocziovcov do boja proti Habsburgovcom. Spomedzi mnohých trestov smrti bol nakoniec uskutočnený len jeden - ten, ktorý bol udelený Drábikovi a poprava vykonaná 18. júla 1671.

Najvýznamnejším prípadom pomsty na knihe z tereziánskeho obdobia je dozaista kauza Kollár – Richvaldský. O čo išlo? Adam František Kollár sa v roku 1772 stal dvorským radcom, riaditeľom dvorskej knižnice vo Viedni. Ako presvedčený vyznávač osvietensko-absolutistických ideí a vedec využil toto prostredie na mnohostrannú bádateľskú činnosť. Vynikol najmä ako znalec právnych dejín, filozofie a pedagogiky, slovanských a orientálnych jazykov, i ako editor. Celých sto rokov po jeho smrti vládol v Uhorsku názor, že nikto pred ním ani po ňom nepísal s takou historicko-právnou erudíciou ako on. Jeho najvýraznejším dielom, ktoré sa dokonca stalo predmetom rokovania uhorského snemu v roku 1764 je De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa Sacra Apostolicorum Regum Hungariae (O pôvode a nepretržitom používaní zákonodarnej moci v cirkevných záležitostiach apoštolských kráľov uhorských). Je to pojednanie, v ktorom sa snaží vymedziť vzťah medzi verejným uhorským právom v cirkevných záležitostiach a kanonickým právom. Dokazuje absolutistický charakter moci uhorských kráľov, ktorí majú podľa neho právo zdaňovať cirkevné benefíciá. Napáda „šľachtickú bibliu“ - Werböcziho Tripartitum, napáda výsadu šľachty neplatiť dane. Keď chcel dať riaditeľ dvorskej tlačiarne knihu scenzurovať aj uhorskej cenzúre, Kollár to nedovolil s odôvodnením, že v Uhorsku niet ľudí, ktorí by sa právnymi dejinami zaoberali vedecky, v skutočnosti však preto, že o uhorskej cenzúre predpokladal, že knihu neschváli. Vydavateľ sa preto uspokojil s odporúčaním Márie Terézie.

Predpokladalo sa, že Kollár knihu napísal, ak nie priamo na podnet, tak iste s vedomím panovníčky, ktorá na nadchádzajúcom sneme zamýšľala presadiť zdanenie uhorskej šľachty, aby mohla posilniť obranu ríše. Ďalším motívom bol zásah do práv cirkvi, ich neobmedzenej suverenity a priameho prepojenia na Rím. Dokonca sa zdá, že vydanie knihy bolo načasované: vyšla vo februári 1764 a snem bol zvolaný na 17. júna. Tu sa kniha stretla s krajným pobúrením. Prímas Barkóczy zasiahol v Ríme, takže kongregácia kardinálov knihu promptne ešte počas snemu (14. augusta) dala na index. Na sneme boli prednesené návrhy knihu spáliť, proskribovať autora a poslať ho do vyhnanstva. Mária Terézia v snahe podporiť Kollára zastavila diskusiu o knihe pod zámienkou, že obsahuje viaceré chyby a že ju preto dáva na odborné posúdenie. Na svetské kancelárovi Kaunitzovi a na náboženské viedenskému kardinálovi Migazzimu. Od oboch dostala negatívnu mienku, pričom Kaunitz pripomína, že Kollár písal knihu ako vedec a že tak má byť aj posudzovaná. Navrhol predbežne zastaviť predávanie knihy a Kollára vyzvať, aby knihu obhájil. Mária Terézia nariadila zákaz dovozu knihy do Uhorska. KMR vyzýva obežníkom z 1. augusta 1764 župy, dištrikty a mestá, aby všetky exempláre knihy skonfiškovali a zaslali k nej.

Kollár, aby utíšil rozvášnené stavy, napísal Apológiu, v ktorej vyslovil poľutovanie nad tým, čo sa stalo. Tvrdí, že keby bol vedel, aký nepokoj kniha vyvolá, nedal by ju vytlačiť. Jednako trvá na svojich tézach. Tým samozrejme nedosiahol zmierenie so šľachtickou verejnosťou v Uhorsku. Stal sa obeťou rozličných písomných útokov, z ktorých najzávažnejší bol pamflet Vexatio dat intellectum (Prenasledovanie dáva pochopenie). Vznikol ešte v roku 1764. Autorstvo sa pripisuje pobočnému kanonikovi ostrihomského prímasa Jurajovi Richvaldskému. Autor bráni práva šľachty a odráža panovnícke nároky tvrdeniami, že Uhorsko sa má riadiť len vlastnými zákonmi. Tým samozrejme vyvolal mimoriadny odpor panovníčky. Všetky zachytené exempláre dala Mária Terézia 18. februára na prešporskom námestí symbolicky roztrhať a spáliť, zatiaľ čo po anonymnom autorovi dala vyhlásiť pátranie.

Spálenie pamfletu vyvolalo rovnako búrlivé reakcie ako Kollárov spis a pamflet samotný. Dokazuje to aj tento opis udalosti v anonymnej obrane:

„18. februára tohoto roku sa odohralo na prešporskom námestí divadlo. Ach, akéže divadlo! ktorému sa prizerali len domoví sluhovia a záškodníci. Čudoval som sa, keď som musel vidieť celé námestie, uličky mesta a bránu vyplnenú ozbrojenými vojakmi; nedá sa ani dostatočne vyjadriť, či len táto scéna alebo všetky boli určené na vystrašenie. O scéne upálenia nechcem vyniesť rozsudok; všetkých ale určite nevystrašila. Prostredníctvom zastrašovania sa však úcta ťažko získava.

Takže bola vybudovaná hranica; drábi vystúpili na tribúnu, teraz ako aktéri veselohry, ktorej divákmi boli vyvrheľovia spodiny. Námetom pre toto divadlo bolo niekoľko hárkov papiera popísaných veľmi nešťastným perom. Tak je to správne! Listy sa roztrhajú, to je daň pravde! ... To je pomsta listom papiera, ktoré vietor odveje preč. ... Veríte, že s týmto spisom spálite všetko to, čo nám je milé a sväté? Božské a ľudské práva by museli byť odovzdané ohňu, ak by malo byť toto pomenované spravodlivosťou.

... Dobre! nech sú teda spálené zbytočné papiere, ak sa tak lepšie zabezpečí všeobecný pokoj; veď aj hráčovi je dovolené roztrhať po prehre karty, alebo, ak sa mu to hodí, aj ich spáliť. Avšak obsah toho, čo sa niekomu zapáči spáliť, zostáva hlboko v našich srdciach ...“ .

zdroj: Monarchisti

Podobné články

Komentáre