Cena Schöne Náciho je dobrých rukách

Bol Bratislavskou legendou a tou ostal do dnešných dní. Ručičky bozkávam, Küss die Hand a Kezét csókolom, zdravil paničky i pánov Schöne Náci, symbol starého Prešporka. Vždy s úsmevom, poklonou a trojjazyčne. Ako pravý Prešporák.

Aj preto si ho Spoločnosť Ferdinanda de Martinengo vybrala ako predlohu pre svoju cenu. Cenu udeľuje spoločnosť už 9. rok a tento rok bol výber pomerne jednoznačný. Laureát ceny je človek humanista, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, umelec a pravý občan svojho mesta. Ako povedala pri odovzdávaní ceny Iveta Plšeková, námestníčka primátora Bratislavy  : „Cena je v dobrých rukách, lebo jej nositeľ je zosobnením humanity, ktorá je dnes nedostatkovým tovarom“.

Cenu si v záhrade U červeného raka prevzal Daniel Hevier.

Na slávnostnom podujatí, ktoré každoročne pripravuje Spoločnosť Ferdinanda de Martinengo v spolupráci s BKIS nechýbali mnohé osobnosti kultúrno-spoločenského života Bratislavy. No stretli sa tu predovšetkým Bratislavčania, rodení i tí, ktorí sa tu prisťahovali, no spája ich to, že Bratislava im prirástla k srdcu, povedal Peter Kurhajec, zakladateľ spoločnosti. Večer bol zároveň venovaný na duchovnú podporu Antona Srholca, ktorý podľa správ má vážne zdravotné ťažkosti.

Bronzová soška Schöne Náciho je zhmotnením Ceny slušnosti, ktorú každoročne udeľuje Spoločnosť Ferdinanda Martinega jednému Bratislavčanovi. V minulých rokoch získali cenu napr. MUDr.Sečanský ( staral sa o I.Lamára ako lekár), Dušan Roll( zakladateľ Bienale ilustracií Bratislava) či Jozef Mokoš (VŠMU).

Schöne Náci sa pôvodne volal Ignác Lamár a bol synom petržalského obuvníka. Otec do tohto remesla zasvätil aj Ignáca, ale osud chcel ináč a čoskoro si kruto zahral s celou rodinou. Známy je príbeh malého Ignáca, keď mu matka ušla s tovarišom Uhrínom do Viedne. Opustený otec utápal žiaľ v alkohole a dielo skazy dokončil po jeho smrti exekútor. Ignác ostal sám a bez peňazí. No dobrí ľudia obstarali Ignácovi miesto v divadelných dielňach. On však sníval o cirkusovej kariére, chcel ísť v šľapajach starého otca, kedysi slávneho klauna Lamára.

Keď sa začala prvá svetová vojna, mal Ignác 17 rokov a bol beznádejne zamilovaný do istej slečny Žanetky. Tá si však čoskoro našla iného milenca a vydala sa zaňho. Ignáca to citovo zranilo, navyše divadlo sa cez vojnu dostalo do krízy a prepustilo z dielní i jeho. Začal si príležitostne zarábať. Bratislavským paničkám robil drobné služby – poupratoval byt, vyprášil koberce, doniesol uhlie z pivnice. Nezabudol však ani na svoj dávny sen.

Z podnájmu do podnájmu vláčil so sebou čierny kufor s frakom, čiernymi lakovkami, bielymi rukavičkami a cylindrom, ktoré grófka Náriová darovala kedysi jeho otcovi po manželovej smrti. Jedného dňa si Ignác tieto veci obliekol a obul. Pred zrkadlom nacvičil úsmevy míma, parádne zdravenie cylindrom a vyšiel do prešporských ulíc. Tak si ho pamätajú pamätníci i my z fotografií a kníh.

Podobné články

Komentáre