Aká mohla byť Petržalka?

Medzinárodná urbanistická súťaž z roku 1966

Žijeme v Petržalke,  už aj s našimi deťmi, ktoré inú Petržalku ani nepoznali. Paneláky – čiže budovy sa za roky premenili na domy – náš domov. Vďaka ich obyvateľom, ktorí zatepľujú, stavajú predzáhradky, budujú proti novým opachám, aj proti výrubom. Štúdie o humanizácii skončili v písacích stoloch, ľudia si sami, často aj napriek verejnej správe vytvárajú svoj sociálny priestor. Tak ako vedia a majú prostriedky, veď samospráva ani štátna správa doteraz nevybudovala centrálne námestie, dokonca nie aspoň niekoľko menších. Za 25 rokov...Aby sa zo spomenutých domovov stalo naše vlastné domáce mesto. Ešte stále sme na polceste. Na päťdesiatročnej polceste...

Pred skoro 50 rokmi vtedajší národný výbor vypísal súťaž, o ktorej sa dnes rozprávajú mestské legendy, medzinárodnú súťaž na „Ideovú urbanistickú štúdiu južného obvodu mesta Bratislavy“  (ďalej v texte Petržalka). Poďme si k nej niečo povedať :

Medzinárodnú súťaž vypísala ku 15.júnu 1966 Rada Národného výboru po predchádzajúcom prerokovaní so Zväzom architektov ČSSR, Zväzom slovenských architektov a príslušným orgánom Medzinárodnej únie architektov. Protektorom súťaže bol vtedajší primátor Národného výboru Ing.arch. Milan Hladký, CSc. Súťaž bola verejná a anonymná, Podanie o registráciu bolo treba podať do 30.septembra 1966. Termín na odovzdanie súťažných návrhov k doprave (teda do pošty) bol 15.apríl 1967, tak aby prišli k vypisovateľovi najneskôr 15.mája.

Súťažné podmienky si vyžiadalo skoro 700 záujemcov z 35 krajín, do termínu 30.9. sa zaregistrovalo 310 účastníkov z 28 krajín. Samozrejme že najviac bolo domácich 49, ale hneď na druhom mieste boli záujemci z Japonska v počte 32, Poľsko 31, Rakúsko a Veľká Británia po 26 atď. až po jednom záujemcovi zhodne z Belgicka, Brazílie, Indie, Mexika, Peru a Turecka. Súťaž sa zjavne ukázala neľahkou, k termínu doručenia 15.mája 1967 prišlo 84 návrhov z 19 krajín. Bolo to z ČSSR 16 návrhov, z Japonska 9, z Rakúska 8,Zo ZSSR 7, z Poľska 7, z Juhoslávie a z Veľkej Británie po 6, z NSR a USA po 5,z Maďarska 3, z Francúzska, Švajčiarska a Talianska po 2, a nakoniec z Grécka, Holandska, NDR, Mexika, Španielska a z Uruguay po jednom návrhu. To že sa súťaž vnímala naozaj medzinárodne dokladuje to, že sa všetky materiáli pripravili v piatich jazykových mutáciách – slovensky, rusky, francúzsky, anglicky a nemecky.

Na posúdenie návrhov bola menovaná komisia :  André Gutton,profesor na Vysokej škole výtvarných umení z Paríža, Arthur Ling –neskôr zvolený za predsedu komisie, profesor na Fakulte architektúry a občianskeho plánovania Nottinghame- Veľká Britán ia, Eduard Ravikar, profesor urbanizmu na Fakulte architektúry Univerzity v Ľubľane – vtedy Juhoslávia dnes Slovinsko, Viačeslav A.Škvarikov, riaditeľ Ústredného výskumného ústavu urbanizmu z Moskvy, ZSSR, prof. Emanuel Hruška z Bratislavy, Ing.arch. Zdeněk Chlup, hlavný architekt Brna, Ing.arch.Štefan Svetko, námestník hlavného architekta mesta Bratislava, ktorý sa staj podpredsedom komisie. Menovaní boli aj náhradní členovia.

Zaujímavou postavou bol najmä tajomník poroty – Ing.arch. Kamil Gross. V tom čase už síce na penzii, ale jeho rukopis je poznateľný v našom meste doteraz – a mimo článku si pripomeňme jeho diela, dnes už zbúrané či odsúdené na zbúranie. Spolupracoval na budovách Dunajských veletrhov – adaptovaných na PKO  (hrozí zbúranie). Bol pri dokončení pôvodného zimného štadiónu na Tehelnom poli (dnes zbúraný, síce máme nový štadión pre MS 2011, ale mesto aj nové dlžoby)  Architekt K. Gross položil koncom prvej polovice 20. storočia základy Tehelného poľa ako moderného športovo-rekreačného zázemia Bratislavy.  V septembri 1940 oficiálne otvorili futbalový štadión na Tehelnom poli, zbúrali ho v r.2013. No a last but not least - v prvých povojnových rokoch to bol opäť Kamil Gross, ktorý spolu s architektmi Arnoštom Adámkom a Jurajom Uhlířom dobudovali na Tehelnom poli moderné letné kúpalisko a  pretekársku cyklistickú dráhu (len jedno lakonické slovo – zbúraná)

Komisia sa stretla niekoľko krát, v novembri 1966 prezrela si riešené územie aj osobne – zaujímavé je, že už vtedy pochopila to, čo mnohí nechápu či nechcú chápať doteraz – dôraz na rešpektovanie prírodného prostredia na pravom brehu Dunaja a jeho väzby na jestvujúce mesto. Aj z toho dôvodu pre súťažiacich pripravili ďalšie informatívne podklady a údaje.

Ďalšie stretnutie poroty bolo v júni 1967, kedy si určila hlavné kritériá posudzovania :

 1.Kvalita novonavrhovaného urbanistického prostredia

2. Zakomponovanie do prírodného prostredia Petržalky vo vzťahu :

a) k terajšiemu mestu a najmä k jeho centru

b) k zachovaniu a rozvinutiu súčasného krajinného rázu

3. Kvalita celkovej funkcie obvodu a jeho jednotlivých funkčných komponentov, najmä :

a. občianskej vybavenosti

b) základnej komunikačnej kostry, obvodových komunikácií a iných miestnych dopravných prostriedkov, vrátane ciest pre chodcov

4.Ekonomika návrhu :

a) v celkovej kompozícii obvodu

b) v technickom riešení

c) z hľadiska realizácie v postupných etapách.

Nie je pre rozsah článku popísať obsah všetkých hodnotiacich kritérií, ale aspoň pár viet z nich. Citujem :“...má sa jednoznačne a výrazne prejaviť rozloženie mesta na oboch brehoch rieky..“, „zachovanie, prípadne rozvinutie súčasného krajinného rázu bude závislá jednak od mierky, akou sa bude uplatňovať výrazná zeleň existujúceho a ďalej rozvinutého (!) nábrežného parku a rozsiahleho masívu lesov, jednak z toho aspektu aby kompozícia nielen nenarušila, ale umocnila vedutu mesta v exponovaných pohľadoch z hlavných prístupových komunikácií z Maďarska a Rakúska..“ Ďalej tu boli vety o dôležitosti psychologicko-estetického hľadiska, kvalite riešenia dopravy, o väzbe na ľavobrežnú časť mesta.

(Škoda, že ani dnešní architekti, urbanisti a dopravní inžinieri nepoznajú tieto – podľa nich prekonané? – kritériá. Inak by Petržalka nebola odrezaná od mesta osemprúdovou diaľnicou, nestála by opacha veže Auparku či sa nebojoval sizyfovský boj o lesík Krasovského a neplánovala sa výstavba na bývalom štadióne Artmedie) .

Komisia pracovala vylučovacím systémom, nakoniec zo všetkých 84 návrhov zostalo 18, z ktorých sa mali vybrať ocenenia . Na základe posúdenia členov, došli k názoru, že žiaden návrh nesplnil kvalitatívne hľadiská a požiadavky tak, aby bolo možné udeliť prvú a druhú cenu.

Nakoniec bolo udelených rovnocenných päť tretích cien, projekty boli očíslované chronologicky, teda ako prišli v pošte. číslu 7 (Tibor Alex, Ján Kavan, Filip Trnkus- Bratislava),číslu 42 (Karel Typovský, Jaroslav Novácček, Vít Adamec- Olomouc), číslu 43 (Shyorio Yamane, Denji Ogura, Yoshimasa Okuma, Masashi Miyakawa, Hiroshi Tanigushi, Jiro Onuma, Osakmu Myojyo, Tsunehico Hongo – Tokio, Japonsko). Číslu 46 (George Vernon Russell, Anton Jemrick a kolektív,California, USA), čísli 74 (Roland Rainer, Albin Arzberger, Herbert Karer – Institut für Städtebau an der Akademie der Bildenden Künste in Wien, Viedeň, Rakúsko). S tretím miestom bola spojená finančná odmena 40 tisíc korún

Porota ďalej udelila ďalším šiestim projektom finančnú odmenu desať tisíc korún a desiatim projektom ešte čestné uznanie za čiastkovú kvalitu a výraznejšie čiastkové námety. Udelením cien, odmien a čestných uznaní komisia skončila svoju činnosť 27.júna 1967.

Súťaž mala aj svoju verejnú prezentáciu, dňa 10.7.bola v Dome umenia na námestí SNP otvorená výstava ocenených návrhov. Hoci sa skončila už 30.7., čiže o 20 dní, za ten čas ju videlo vyše 8000 návštevníkov. Toto bola faktografia súťaže, iste vás zaujíma, aké to boli podmienky, ktoré mali autori štúdií splniť. Bolo to veľa strán a odvolávok, skúsme aspoň tie najzaujímavejšie.

Počítalo sa, že hoci väčšina obyvateľov bude pracovať na druhom brehu Dunaja, rôzne zariadenia celomestskej dôležitosti budú vybudované v Petržalke tak ,aby ich navštevovali obyvatelia celého mesta. Vyslovene sa píše, že Petržalka nemá byť „obytná spálňa“ mesta, ale má vzniknúť útvar, ktorý svojou príťažlivosťou utvorí podmienky pre stále a zdravo pulzujúci život. Program výstavby vyžadoval v danom území riešiť  :

- obytné územie pre 100 tisíc obyvateľov s komplexnou občianskou vybavenosťou, z toho do r.1980 pre 60 tisíc obyvateľov. Ma byť 13,2 m2 obytnej plochy na obyvateľa, na jeden byt 45m2 a 3,12 miestnosti. Pripúšťala sa asanácia Starého hája a Ovsišťa. S asanáciou Petržalky sa uvažovalo až postupne.

Program požadoval tieto ďalšie stavby : Fakultu fyzikálnej chémie pre 5tis poslucháčov s internátom pre 75-80% z nich. Vybudovať areál pre : výskumné pracovisko ČS akadémie vied – pre fyzikálnu chémiu ale pre počítacie stroje. Ďalej výstavbu Parku kultúry a oddychu aj s budovou stáleho cirkusu. Vybudovanie výstaviska. Telovýchovné a športové zariadenia celomestského významu – štadión pre 60 až 70 tis návštevníkov, letné kúpaliská pre 50 až 60 tisíc návštevníkov, zariadenia pre veslárske športy, dobudovať dostihovú dráhu a postaviť motel so 180 postelami a autocamping pre 300 automobilov. Myslelo sa aj na veci posledné – cintorín na rozlohe 25 hektárov.

Zaujímavým paradoxom našej súčasnosti je, že v ostatných rokov aj to čo sme tu mali sme s pokrčením ramien obyvateľov aj samosprávy stratili – štadión slávnej ZŤS – Artmedie  je zbúraný,   kto si už spomenie na starú slávu hádzanárov Červenej hviezda a žiaľ aj nástupca FC Petržalka 1898 je tesne pred zánikom. Čo pribudlo je zimný štadión a vo výstavbe je potrebná 25 m plaváreň, bohvie prečo navrhnutá v nezmyselne úzkej verzii.

Vráťme sa ku podmienkam súťaže : Veľká pozornosť sa venovala riešeniu zelene a vodných plôch : podmienkou bolo zachovať Park Janka Kráľa (vtedy ešte park- dnes sad – nomen omen), dokonca sa navrhovalo jeho rozšírenie. Mal sa zachovať vtedy súčasný prírodný ráz lesných masívov, ktoré sa plánovali premeniť na lesopark. Chorvátske rameno, jestvujúce kúpalisko Lido a jazero, ktoré vznikne bagrovaním štrku sa majú zachovať a primerane upraviť. Uvažovalo sa s vytvorením, najmä pre protipovodňovú ochranu celého mesta vytvoriť obtokový kanál okolo Petržalky.

A nakoniec niečo k doprave : počítalo sa s mostom z Rybného námestia (most SNP), terajší most zo Šafárikovho námestia po preložení železničnej dopravy (na plánovaný Prístavný most) sa prebuduje po celom profile na cestnú dopravu, aj s možnosťou trasy električky. Už vtedy sa plánoval most z Košickej ulice, pravda aj s električkou (Apollo) a rovnako most z Mlynskej doliny (Lafranconi). S dopravnými prostriedkami sa uvažovalo s autobusmi a električkou, trolejbusy sa vylúčili. Zaujímavou možnosťou pre riešiteľov bolo navrhnúť vysoko progresívny a výkonný druh dopravy s rezervovaním príslušných plôch.

(na rezervované plochy, na ktoré vymysleli metro, ideme posadiť električku, o ktorej sa dá ťažko povedať, že je vysoko progresívna a výkonná...)

Ako to celé skončilo vieme, veď sa na Petržalku denne dívame. Už to, že publikácia o medzinárodnej súťaž (z ktorej autor čerpal informácie), od tajomníka komisie Kamila Grossa vyšla až v auguste 1969, dva roky po súťaži, akoby predznačila stavbu panelákového sídliska. Na začiatku článku som s potešením konštatoval, že tie paneláky sa už zmenili na domy-domovy. Pre budúcu samosprávu bude veľkou úlohou, aby za pomoci obyvateľov sa dali aj o uliciach povedať, že ideme domov po našej ulici, že vznikne popri domovom aj uličný lokálpatriotizmus, a že už teraz sa objavujúca hrdosť, že „ty si síce z Bratislavy, ale ja som z Petržalky“ bude aj prirodzenou hrdosťou na dobrú adresu v celom meste.

Ernest Huska, podpredseda Petržalského okrášľovacieho spolku

Použitá literatúra : Ing. Arch Kamil Gross : Medzinárodná súťaž Bratislava Petržalka, Pre Útvar hlavného architekta mesta Bratislavy vyšlo v roku 1969

Podobné články

Komentáre